Pre Nový Čas Nedeľa porozprávala o často nebezpečnej novinárskej práci, súkromí, ale aj o zážitkoch, ktoré z nej urobili investigatívnu novinárku.
Ako ste sa stali novinárkou?
Priviedol ma k tomu osud. Nikdy som nemala vysnívané, že budem novinárka a keď som si vyberala vysokú školu, tak ma primárne zaujímalo, aby tam neboli matematika a chémia. Vybrala som si masmediálnu komunikáciu v Trnave a potom som dostala ponuku pracovať v regionálnej televízii. No a neskôr robila Markíza kasting do televízie Doma, tak som tam poslala životopis. Pozvali ma na konkurz, kde bolo veľmi veľa ľudí. A to boli moje začiatky, najprv som robila ankety. Postupne som musela novinársky dospieť do pochopenia, že táto práca nie je iba o pretŕčaní sa a o tom, že je človek na obraze, ale že vieme robiť reálnu novinárčinu a meniť ľuďom životy. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som to pochopila a stala som sa - ako ja hovorím - z pipinky novinárkou.
Aké ste boli dieťa?
Bola som veľmi živé dieťa. Chodila som na herectvo a hrala som na flaute. Aj som sa pohrávala s myšlienkou, že by som išla na konzervatórium, na muzikálový odbor, ale nakoniec som uprednostnila gymnázium. Mamina je ekonómka a otec hudobník, živil sa tým celý život. Teraz je už na dôchodku a viac sa venuje motorkám.
Motorky vás s otcom spájajú, jazdievate spolu?
Máme spoločný adrenalín. Otec miluje motorky, má ich viacero. Zdedila som to po ňom, tiež sa rada vozím. Mám rada rýchlu jazdu. Zatiaľ mi otec nechce dovoliť veľkú motorku, takže jazdím iba na skútroch. Ale budúci rok si urobím vodičák na motorky a plánujem sa dostať aj na veľkú motorku. Otec sa asi bojí, že mu začnem kradnúť tie jeho. (smiech)
Istý čas ste žili v zahraničí - čo ste tam robili?
Keď som skončila strednú školu, tak som si povedala, že chcem všetko vidieť a precestovať celý svet. Odišla som pracovať na zaoceánsku loď, lebo sa mi páčilo, že sa môžem naučiť anglický jazyk a popritom aj pracovať. Plavila som sa po Karibiku, kde som sa naučila pracovať 16 - 17 hodín denne a pomoholo mi to aj s angličtinou. Potom som išla do Londýna, kde som začínala ráno o šiestej v coffeee shope, tam som bola do 16.00, o 16.30 som začínala v reštaurácii, v ktorej som skončila večer. Po večeroch som sa učila na prijímačky, aby som sa dostala na tú masmediálku. Keď ma prijali, tak som si povedala, že už je teda čas prísť domov, na Slovensko.
Neláka vás žiť nastálo v zahraničí?
Cestujem veľa, keď sa dá. Cestovanie je pre mňa veľmi dôležité z hľadiska spoznávania kultúr a krajiny vôbec. Bola som v Nepále, Indii, Afrike… Ale domov je iba jeden a ja sa stále cítim doma na Slovensku.
Na ktorú cestu máte najsilnejšiu spomienku?
Pre mňa bolo veľmi silné, keď sme boli v Indii, kde bol hinduistický festival. Prišli naň všetci svätí muži, ktorí žijú v jaskyniach a mimo civilizácie a venujú sa iba duchovnému vnímaniu sveta. Mnohí z nich sú aj veľmi vzdelaní, bol medzi nimi napríklad jeden pilot, ktorý dlhé roky lietal a mal veľa peňazí. Potom sa však vzdal majetku a dal sa na duchovnú cestu. Rozprávať sa s týmito ľuďmi bolo veľmi silné a po duchovnej stránke obohacujúce. Aj minulý rok, keď som nedopatrením zjedla jedno z najjedovatejších ovocí na svete, ktoré sa volá jablko smrti. (smiech) Dokonca to bolo presne na Troch kráľov, čo je veľmi symbolické. To bol pre mňa asi moment, ktorý mi definitívne zmenil život.
