Strach:
Zažil som strach v období holokaustu, keď som sa ako 4-ročný chlapec ukrýval pred esesákmi a gardistami so svojimi rodičmi a starými rodičmi niekoľko mimoriadne chladných mesiacov, niekedy pri mínus 20 stupňoch v lese nad Valaskou Belou. To, že sme prežili, je zázrak, lebo naokolo postrieľali množstvo Židov. Šokujúce pre mňa bolo, keď sme museli utekať, lebo sme boli odhalení. Cestou sme išli okolo stromu, na ktorom viselo osem mŕtvych rómskych občanov. Po ukončení II. svetovej vojny som mal dlho nočné mory.
Viem tiež, čo je to strach o zdravie a životy mojich najbližších - manželky, dcér, vnúčat, zaťa... Teda o ľudí, ktorí v mojich očiach stoja za to. O seba strach nemám. Mám 80 rokov, dosiahol som spokojnosť v rámci rodinného života, dosiahol som veľmi slušné postavenie v spoločnosti, vo svojom odbore. Nemám dôvod mať stach, ale mám strach z dôsledkov istých extrémistických aktivít v našej republike, ktoré môžu, žiaľbohu, ohroziť moje nádherné vnúčence. Nechcem, aby prežili ani len desatinu toho, čo som prežil ja v období II. svetovej vojny.
