Domov chodí Ján na týždňovky, no svojich blízkych, žiaľ, už dlho nevidel. Dôvodom je ochorenie COVID-19, ktoré neobišlo ani jeho. Za hranicami je už takmer mesiac a s vďakou v hlase vraví, že nebyť rakúskych lekárov, ťažký priebeh koronavírusu by neprežil. Do špitála sa totiž dostal v okamihu, keď mal v krvi iba hrozivých 46 % kyslíka. Teraz túži po jedinom – čím skôr sa zotaviť natoľko, aby mohol doma konečne objať milovanú ženu a deti.
Otec rodiny Ján (36) z Dubnice nad Váhom chodí do Rakúska na týždňovky za prácou. „Pracujem ako mäsiar, a keďže je to dnes s prácou ťažké, tak cestujem,“ začína rozprávať Ján. Ten si to, že sa nakazí a že u neho bude nákaza prebiehať takmer fatálne, nepredstavoval ani v najhoršom sne. „Odolával som vlastne stále, až teraz v polovici apríla som mal teplotu. Aj to som si myslel, že mám len virózu. Test však ukázal opak, bol som pozitívny,“ hovorí Ján.
Okamžite musel do karantény, a keďže nebolo iné východisko, tak putoval na ubytovňu. „To, čo som tam zažil, neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi. Nechali ma v izbe v karanténe. Nikoho nezaujímalo, či mám čo jesť, či mám čo piť. Nemal som lieky, nič. Stav sa mi tak zhoršoval, že som prestával vládať dýchať. Stále som mal horúčky, bol som slabý ako čaj. Nevládal som sám vôbec nič. Nakoniec mi kolega musel volať sanitku,“ spomína na desivé okamihy. A to najhoršie ho ešte len čakalo...
Unaví ho pár krokov
Rakúski lekári museli otca dvoch detí okamžite napojiť na kyslík. Toho mal v krvi šokujúco málo – iba 46 percent. „Dusil som sa. Bolo to hrozné. Bol som na všetko sám a stále som myslel na rodinu. Mám dve deti a manželku a veľmi mi chýbali a chýbajú. Bol som úplne slabý a nevedel som, čo bude. Bolelo ma celé telo.Bol som tam osem dní a našťastie ma lekári dali dokopy,“ vraví dnes už s úľavou v hlase Slovák, ktorý sa druhýkrát narodil.
Po prepustení z nemocnice išiel do karantény do hotela v Rakúsku. „Problém je, že musím ešte čakať na to, aby mi prišiel niekto urobiť test a až potom sa môžem dostať domov,“ vysvetľuje Dubničan. Ten už je takmer mesiac bez rodiny a ešte to tak chvíľu ostane. „Stále som slabý ako čaj, prejdem desať krokov a som zadýchaný, rád by som sa už doliečil doma, len mám strach, že to bude ešte dlho trvať,“ obáva sa. Pre zdravotný stav a odlúčenie, žiaľ, nemôže byť s milovanými deťmi pri dôležitých momentoch, z čoho je nešťastný. „Môj syn mal včera prijímačky do školy, ani tie som nestihol,“ dodal Ján, ktorý verí, že sa čoskoro vráti domov.
