Pomohol plniť sny aj tým, o ktorých vie, že im v ich bezvýchodiskovej situácii nemá ako pomôcť. Ako zvláda pocit tejto bezmocnosti? Ktoré príbehy ho najviac dojali? Markízacky moderátor Vilo Rozboril (42) otvorene hovorí o tom, prečo ho neláka svet nablýskaných celebrít a šoubiznisu.
Modré z neba končí svoju tretiu sezónu. Máte predstavu, koľko príbehov ste ľuďom za ten rok a pol sprostredkovali?
Presne 140 snov.
Ľudia väčšinou pred svetom ťažko priznávajú, že majú problém a potrebujú pomoc. Ako sa vám darí presvedčiť ich, aby svoj príbeh ukázali celému Slovensku?
Táto relácia nie je v prvom rade o nejakej pomoci, je najmä o plnení snov a radosti. Drvivá väčšina snov je nemateriálna, možno iba desatinu tvorí konkrétna materiálna pomoc. A to sú naozaj už prípady, v ktorých by si tí ľudia so sociálnym či zdravotným postihnutím sotva vedeli sami pomôcť.
Markíza plní sny, to znie lákavo. Obracajú sa na vás aj ľudia, ktorí pomoc nepotrebujú, ale radi by si napríklad nechali zaplatiť cestu do Ameriky?
Takých žiadostí chodia stovky. Do Ameriky chce ísť plno tínedžerov, vysokoškolákov a ja si v duchu poviem - jasné choď, našetri si 400 eur na letenku a leť! My však do Ameriky pôjdeme iba s niekým, o kom sme presvedčení, že bez nás by si to nemohol dovoliť. To bol napríklad prípad chlapca z cigánskej osady. Pre mňa to bol hrdinský príbeh - keď si predstavím, v akom demotivujúcom prostredí žije a napriek tomu sa učí po anglicky a chodí na gymnázium. Jeho rovesníci pritom už poberajú sociálne dávky a nesnívajú o ničom.
Ktorý sen bol pre vás najťažšie splniteľný?
Najdlhší sen trval tri mesiace. Predstavte si 20-ročnú študentku, ktorá sa jedného dňa vyberie do sprchy a už z nej nevyjde. V dôsledku krvných zrazenín v chrbtici ochrnie. Zrazu sa jej zrúti svet, je na vozíku, preruší štúdium a čaká ju celý rad operácií. A päť rokov potom sa vďaka snu z Modrého z neba dostane do hyperbarickej komory a do štúdia príde na svojich nohách! To bol oslavný pocit.
V Modrom z neba, ale aj v niekdajších VILOmeninách vás to stále ťahá k obyčajným ľuďom, dokonca často žijúcim až na okraji spoločnosti. Prečo? Veď by ste mohli robiť príjemnejšie témy.
Nechcem, aby to vyznelo hlúpo, ale keby som nerobil v televízii, tak nežijem v prostredí, v ktorom dnes žijem. Kedysi som trištvrte roka robil Smotánku a dodnes mám z toho nočnú moru. Takýto typ relácie musí moderátorovi sedieť, ako napríklad Erike Judínyovej, ja by som sa z toho zbláznil. Mňa takýto svet nezaujíma, nechodím po večierkoch, žúroch...
Je za tým to, že pochádzate zo Spišskej Novej Vsi?
Vidíte, a to je jeden veľký omyl! Ja nie som východniar, hoci si to veľa ľudí myslí. Pochádzam z Novej Dubnice a môj otec bol Záhorák ako repa. Ja som normálny malomestský chalan, ktorý nikdy nebol konfrontovaný so sociálnymi témami. Asi to prišlo až na tom Spiši, kde som neskôr žil s bývalou manželkou a dcérou. Ako divadelný herec som tiež veľa cestoval po Slovensku a to mi zostalo...
Láka vás na ľuďoch žijúcich napríklad v rómskych osadách možnosť „búrať“ mýty, ktoré sú na Slovensku stále živé?
Asi to je pravý dôvod môjho snaženia. Mňa na moderovaní nebaví vyberanie oblekov, to by som radšej robil iné veci. Baví ma práve tá sonda do reálneho prostredia, v ktorom žijú skutoční ľudia so zaujímavými osudmi. Vďaka mojim reláciám sa zrazu istý typ spoločenskej problematiky dostal do hlavného vysielacieho času - to je skutočná reality show. A to mi reže viac ako nejaké seriály. Ľudia, za ktorými chodíme v Modrom z neba, nemajú žiadne zmluvy, nijako ich nezmanipulujeme. Ak za niekým idem, je mojou psou povinnosťou správať sa tak, aby ma ten človek nevyhodil a súhlasil s odvysielaním príbehu. Ak by som zlyhal, nieco prepískol, tak ma v momente vyrazí preč.
Stalo sa vám také niečo?
Zatiaľ, chvalabohu, nie, ale to riziko tu stále je.
Niektoré príbehy z vašej relácie sú fakt smutné a beznádejné. Ako to zvládate?
Niekedy to nejde a rozplačem sa... Stalo sa mi to. Zrazu som konfrontovaný s niečím, o čom som nesníval ani v najhorších snoch, a zrazu taký človek sedí vedľa mňa a ja s ním idem prežiť niekoľko hodín či dní. Vtedy som rád, že mu môžem urobiť radosť, ale viem, že mu nepomôžem.
Sledujete vývoj príbehov aj po splnení sna?
Určite.
Stalo sa vám, že ste niekomu splnili sen a on ho potom zničil? Napríklad, že predal auto, ktoré ste mu dali?
Nie. Stávajú sa mi iné veci, bohužiaľ... Dali sme auto rodine z južného Slovenska, ktorá mala syna v Bratislave na onkológii. Bez auta by za ním nemohli chodiť. A ten chlapec mal pred dvoma týždňami pohreb. Ak sme pol roka poslúžili, aby mohol byt s rodinou, tak sme splnili našu úlohu... Aj takto sa končia niektoré naše príbehy.
Jedným zo silných príbehov tejto sezóny bolo, keď sa Tomáš z detského domova po prvýkrát stretol so svojou mamou. Bolo správne vystavovať chlapca pred kamerami takému stresu?
V prvom rade snom bolo to, aby Tomáš a jeho kamarátka z detského domova mohli pred celým Slovenskom ukázať svoje tanečné umenie. Stretnutie s mamou bolo niečo, čo sa zrodilo až neskôr. Túto vec sme konzultovali s predstaviteľmi detského domova a tí z vlastnej praxe povedali, že takéto stretnutie môže byt pre chlapca pozitívnym zážitkom. Tak sme do toho išli, aj keď som z toho mal zmiešané pocity. Názor na tú mamu si, ak dovolíte, nechám pre seba. Tento rozhovor môže čítať aj spomínaný malý tanečník.
Urobili by ste to znova?
Nie.
Prečo?
Pretože nechcem ľudí iritovať. Aj keď viem, že tomu chlapcovi to v danej chvíli radosť spravilo.
Je ťažké pri takomto type programu nájsť hranicu, za ktorú by ste sa už nechceli pustiť?
Veľmi ťažká otázka. Vo všeobecnosti si však myslím, že na Slovensku sú televízne relácie, ktoré pomyselnú hranicu prekračujú oveľa výraznejšie a v rovine etiky môžeme byt možno i trochu príkladom.
Máte za sebou 140 príbehov... Ktorý vás túto sezónu najviac dostal?
Jedným z takých bol ten, ktorý odvysiela TV Markíza na budúcu stredu. Predstavte si, že v Hontianskych Nemcoch žilo šesť detí, ich mama a babka v chalupe, kde mali namiesto podlahy udupanú zem, prali pri studničke a teplú vodu si zohrievali v hrncoch na peci. Pritom tie decká sú usmiate, vychované, čistotné, veci majú naskladané v skrini do komínkov... Tej rodine sme poskytli základné veci - urobili sme im podlahu, dali plastové okná do spálne, majú práčku, bojler s teplou vodou. Posunuli sme ich z konca 19. do 21. storočia. To bola fakt sila.
Čiže ešte vždy vás niečo dokáže šokovať?
Mňa skôr šokuje nevšímavosť okolia a nefunkčnosť sociálneho systému. Ako môže v strede dediny žiť šesť detí v takýchto podmienkach? Ako to, že im nikto nepomohol? To by sa napríklad v Rakúsku nemohlo stať.
Lenže možno sa na to pozrieť aj inak - prečo má tá žena šesť detí, keď žije v takýchto podmienkach?
Nie každý má geniálny návod na život, niekto ho má, a niekto nie. Mne neprináleží odsudzovať niekoho len za to, že nemá na život ten správny návod. A hlavne, my sme pomáhali v prvom rade tým deťom a nie tej žene.
