Stane sa tak v rámci Dní slovenského zahraničia v Poľsku. Agentúru SITA o tom informoval generálny tajomník Spolku Slovákov v Poľsku Ľubomír Molitoris. Tabuľu Dočolomanskému odhalia aj napriek prvotnému nesúhlasu poľskej samosprávy. V roku 2009 Okresná rada mesta Lapše Nižné, pod ktorú Dočolomanského rodná Niedzica (Nedeca) patrí konštatovala, že z Niedzice pochádza veľa osôb s nepochybnými zásluhami, a predsa ich pamiatka nebola zvečnená takým úctyhodným spôsobom. Podľa vtedajšej okresnej rady umiestnenie Dočolomanského tabule na obecnej budove, pri súčasnom nedostatočnom povedomí o jeho osobe, by sa mohlo stať príčinou zbytočných spoločenských sporov a komentárov.
Dočolomanský zomrel 26. augusta 2008, keď podľahol rakovine pľúc. Michal Dočolomanský patril medzi najznámejších slovenských hercov. Začínal v ochotníckom divadle vo Svätom Jure, kde jeho prvou hrou bola Andersenova Snehová kráľovná. Napriek tomu, že sa vyučil za automechanika, vrátil sa späť k herectvu a vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Publikum ho pozná predovšetkým z úlohy Jánošíka v slávnom muzikáli Na skle maľované, do ktorého ho v roku 1974 obsadil režisér Karol Zachar. Na televíznych obrazovkách sa predstavil aj v dráme Margity Figuli Tri gaštanové kone (1966) alebo adaptácii románu Františka Hečka Červené víno (1976). Nezabudnuteľné úlohy stvárnil aj v krimikomédii Adéla ještě nevečeřela (1977) alebo v Jakubiskovej Tisícročnej včele (1983). V roku 1997 dostal úlohu v úspešnom českom komediálnom seriáli Četnické humoresky a o rok neskôr aj v slovenskom seriáli Horská služba. V roku 2002 účinkoval v ďalšom českom filme Perníková věž.
V roku 1982 Dočolomanský dostal titul zaslúžilý umelec. V roku 2007 ho na návrh vlády prezident Ivan Gašparovič ocenil Radom Ľudovíta Štúra I. triedy - za mimoriadne zásluhy v oblasti politiky, rozvoja Slovenska a za mimoriadne významné šírenie dobrého mena v zahraničí. V tom istom roku získal cenu Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu.
Dni Slovenského zahraničia v Poľsku sa budú konať od 9. do 11. júla 2010 v Krakove, Jablonke na Orave, Nedeci a Novej Belej. Okrem odhalenia pamätnej tabule Dočolomanskému je na programe svätá omša v Novej Belej, či položenie vencov k pamätníku krajanov zavraždených bandou „Ognia“, alebo obhliadka stavby Centra slovenskej kultúry v Novej Belej na Spiši.
V júli roku 1920 dohodové mocnosti pririekli Poľsku 27 oravských a spišských obcí, z ktorých dve sa v roku 1924 ČSR vrátili,“ uviedol pre agentúru SITA historik Martin Lacko. Vtedajšia československá diplomacia na čele s ministrom Edvardom Benešom na zotrvaní integrity Spiša a Oravy podľa Lacka kategoricky netrvala, uprednostnila udržanie priemyselne a strategicky dôležitejšieho
Za priamu podporu nemeckého ťaženia Slovensko spätne získalo svoje bývalé obce, resp. ich časti v roku 1939. Najprv tie, ktoré Poľsko okupovalo od novembra 1938 – Čierne, Skalité, Svrčinovec na Kysuciach, Hladovku, Suchú Horu na Orave, /Tatranskú/ Javorinu, Mníšek nad Popradom, Lysú nad Dunajcom, Lesnicu, Nižné Šváby, Vyšné Šváby na Spiši. Po istom váhaní dali nakoniec Nemci súhlas aj na pripojenie väčšiny bývalých slovenských obcí, teda tých, ktoré boli odstúpené Poľsku v roku 1920. Na Spiši išlo o obce Čierna Hora, Durštín, Fridman, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné Lapše, Vyšné Lapše, Nová Belá, Repiská, Tribš. Na Orave to boli Bukovina-Podsklie, Harkabúz, Chyžné, Jablonka, Malá Lipnica, Veľká Lipnica, Nižná Zubrica, Vyšná Zubrica, Orávka, Pekelník, Podvlk, Sŕnie. Po skončení druhej svetovej vojny však obnovená ČSR prišla nielen o Podkarpatskú Rus, ale už druhýkrát aj o 25 oravských a spišských obcí. Stalo sa tak aj napriek výraznej snahe ich obyvateľstva o zotrvanie na Slovensku, ako aj jeho silnému odporu voči poľskej štátnej moci, ktorý miestami prechádzal do ozbrojených akcií.
