Kanibal Matej Čurko († 43) je dnes už mŕtvy. Zostala tu však jeho rodina, ktorú trápia nezodpovedané otázky. Čo dohnalo otca dvoch detí k takýmto zverstvám? A aká je celá pravda? Hudobník Marián Čurko (37) prehovoril o nočnej more svojho života.
Kde vás zastihla správa o tom, že vášho brata polícia postrelila pri akcii, keď sa údajne chystal zabiť a zjesť človeka?
Boli sme s manželkou a našimi štyrmi deťmi na výlete v Londýne. Práve sme sedeli v Hyde parku, keď mi mama oznámila, že brat sa zaplietol do prestrelky. Športovo strieľal a mal zbrane, tak som si myslel, že mal asi problémy s nejakými vagabundmi. V hoteli na internete sme však zistili, že ide o vraždu. Ako ďalšie mi napadlo, že si ho najali, aby niekoho zabil a on za to zobral peniaze. No peniaze nakoniec motívom neboli a mne začal nad tým všetkým zastávať rozum, prečo sa to vôbec stalo...
Aký ste mali s bratom vzťah, keď ste sa dva roky nestýkali a vo vyhlásení pre médiá ste sa od neho dištancovali?
Moja prvá reakcia v Londýne bola, že nič o tom neviem, dajte mi pokoj, do žiadnej nemocnice nepôjdem, čo sa stáva, keď je človek v šoku. Je pravda, že sme mali vlažný vzťah, ale nie zlý. Bývali sme ďaleko od seba a my nechodíme často do Košíc. Kvôli tomu, že deti sú malé a aj preto, že vzťahy nie sú vrúcne. Takže sme sa naozaj nevideli dva roky a volali sme si naposledy asi pred rokom.
Na utorňajšom pohrebe ste mu však zahrali pieseň Imagine. Cielene?
Nie, bolo to spontánne. Videl som klavír, tak som mu zahral pieseň od Beatles, ktorých sme počúvali v detstve, keď sme si boli najbližší. Ak nás niečo spájalo, tak práve tieto skladby. Na pohrebe sme boli všetci z rodiny, ešte aj babka, ktorá má už skoro deväťdesiat rokov. Nikto sa nedištancoval, ale videl som na nich, že nevedia, prečo sa to stalo, akoby to bolo celé vymyslené... Až keď som sa vracal domov, začali mi vyvolávať. Počuli vyjadrenia polície a ich predstavy sa začali rúcať. Ale nemôžem hovoriť za nich.
Ako to vnímala vaša mama? Stratila syna...
Zdalo sa jej neuveriteľné, prečo na chlapíka s ruksakom vybehlo zrazu 15 policajtov. A ak ho chceli zatknúť, prečo mu nestrelili do nohy, ale ho museli rozstrieľať? Je to pre ňu príliš veľa otáznikov. Nechcela policajtom uveriť.
Korene takýchto patologických prejavov či úchyliek hľadajú psychiatri väčšinou v detstve. Stalo sa niečo, čo mohlo vášho brata takto ovplyvniť?
Uvažoval som nad tým, či neexistuje nejaká predispozícia, ale nič vážne som nenašiel. Mama bola projektantka, otec technik. Naši sa rozviedli, keď som mal asi tri roky, brat osem, takže to vnímal. Zostali sme s mamou, ale mali sme normálne detstvo. Matej bol technicky veľmi zdatný, ale na vysokú školu sa mu nechcelo, aj keď ho tam prijali. Máme ešte nevlastnú sestru Janku, stýkame sa, ale každý si žije svoj život.
Aký bol teda Matej?
Nervák, ale nie viac, ako ostatní ľudia. Nebol výbušný, ale mal radikálne názory. Jeho dva životy - ten normálny a ten druhý - boli rozdelené hrubou čiarou. Nikdy sa nepreriekol, nič nenaznačil, jeho správanie ničomu nenasvedčovalo, akoby jeho dva svety nesúviseli. Jeho manželka tomu dodnes neverí. Žila s ním, poznala ho a má na to iný názor, podobne ako aj jej rodičia. Ja som akýsi zradca, keď pochybujem...
Prečo pochybujete?
Lebo obe teórie sú neuveriteľné. Jednak to, že chodil do lesa a zakopával ľudí do zeme a druhá, že by polícia vytvorila obrovskú konšpiráciu okolo niekoho, kto je pre nich bezvýznamný. Je to taký zložitý a košatý prípad aj s tými dôkazmi, že si neviem predstaviť, že by si to niekto vymyslel.
Aké pohnútky ho mohli k takým činom viest?
Asi úchylka, ktorej nerozumieme. Možno preto sme nič nezbadali.
Pripúšťate, že by v jeho prípade mohlo ísť o kanibalizmus?
Ani tomu nerozumiem. Možno mal vymyslený nejaký praveký rituál, keď mal v lese oltárik. Určíte si nepovedal, že tých ľudí zje, aby odstránil dôkazy. Celého človeka nezje, možno nejaké jeho časti... Nehovorím, že tomu neverím, sú to správy z médií, fyzický dôkaz sme však nikdy nevideli.
Švajčiarovi písal, že zje jeho penis... Nebol v nejakej sekte?
Našli sme na internete, že už sa stal taký prípad kanibalizmu. Ale jemu na pohlaví podľa komunikácie s obeťami nezáležalo. Možno ho fascinovala smrť.
Mal zbrane, športovo strieľal, bol aj poľovník?
Práve že nie. Myslím, že mu bolo zle, keď videl krv, podobne ako mne. Určíte nemal v sebe sadistické sklony. Nechcel nikoho mučiť.
Napriek tomu, chcel cítiť prítomnosť smrti a zrejme sa v nej vyžíval...
Neviem, či mal nejakú túžbu po iracionálnej mystickej veci, ktorá nemá nič s racionálnym. Aj naša spoločnosť, ako keby vyznávala kult smrti, lebo, keď pozeráte televíziu, sú tam samé vraždy, či už v správach, alebo vo filmoch. Je to istým spôsobom podsúvanie smrti, ale nemyslím si, že je to dôvod na to, aby niekto začal zabíjať.
Nie je trochu čudné aj to, že dospelý muž a otec rodiny sa dá kvôli četovaniu na internete vyhodiť z práce?
Asi to s tým v poslednom čase preháňal, ale nebral som to ako tragédiu. On by si robotu našiel, keby chcel, pretože správcov internetových sietí a odborníkov na počítače nie je nikdy dosť. Skôr by mu možno išlo o výšku platu. A možno vedel, že je to len dočasné...
Alebo mu vyhovovalo byt doma, keďže sa dohováral so Švajčiarom a chcel veci dotiahnuť do konca...
Možno mu bežný život nevyhovoval, nenapĺňal ho a možno chcel viac.
Mnohí hovoria, že celá akcia bola zo strany polície zbabraná, máte aj vy ten pocit?
Keď vznikne prestrelka, nikto asi neuvažuje, kam bude strieľať. Každý sa snaží zachrániť si život. On vedel, že to, čo koná, je smrteľne nebezpečné. Asi bol tak naladený, že ak sa zjaví polícia, okamžite vystrelí. Keď sa nechcel vzdať, možno mal radšej spáchať samovraždu.
Možno to bude znieť tvrdo, ale je pre vás lepšie, že zomrel? Pri vypočúvaní by mohli totiž vyjsť na povrch ďalšie šokujúce skutočnosti.
Presne sme sa doma o tom bavili a povedali sme si, dokonca aj mama, že je to pre nás všetkých lepšie, keď sa to takto skončilo. Pozostalí budú mat aspoň akú - takú nádej, že to mohlo byť aj inak. Už sa nikto nedozvie, ako to v skutočnosti bolo a čo ho k tomu viedlo.
Polícia našla zatiaľ dve obete v hrobe, ale hovorí sa o štyroch...
Možno ich bolo tridsať, ja netuším, koľko. Bol však natoľko precízny, že na to nikto neprišiel. Prezradilo ho až to, že zlyhal ľudský faktor. Predstavte si, že by sa ten muž nezľakol a brat by takto fungoval ďalej. Policajti to zistili až vtedy, keď im to povedali Švajčiari, a tak si asi spätne pozreli mailové komunikácie a pospájali si jedno s druhým. Dovtedy podľa mňa nevedeli takmer nič.
Nejaké podozrenie však mala polícia už minulý rok a jedno z nebohých dievčat v okolí Kysaku už hľadali.
Vedeli, že ju niekto mohol zabiť, ale totožnosť toho človeka nepoznali. Potrebovali dôkazy.
Je niečo zvláštne na celom prípade, čo vám nesedí?
Vedel by som si predstaviť, že niekto niekoho zabije, upečie a zje, ale neviem si predstaviť, že niekto zo zeme vykope mŕtvolu a tú postupne konzumuje. To sa mi zdá pritiahnuté za vlasy.
Trauma, ktorú na vás a vašu rodinu brat vrhol, zostane asi navždy. Je teraz pre vás ťažké vyjsť von medzi ľudí?
Cítim sa nesvoj. Možno trošku vinný, aj keď nemám prečo. Ľudia sa pozerajú, vnímam to a je to nepríjemné.
Hnevali ste sa, keď vyšlo najavo, že ste bratom kanibala?
Veľmi, lebo som sa bál a stále sa bojím, že by to mohlo ohrozovať moje účinkovanie v Partičke. Myslím si, že by to bolo nespravodlivé, aj keď pre nich to bola tiež kuriózna situácia. Zatiaľ ma nikto odnikadiaľ nevyhadzuje, ale stále trvá stav mojej neistoty. Padá na mňa akýsi tieň, pretože ľudia ma už vnímajú v inom kontexte, ako brata kanibala. Nekazí to imidž, ale nie je to už to, čo bývalo predtým.
Čo na celú situáciu hovoria ľudia z Partičky?
Stretol som Roba Jakaba aj Dana Dangla. Sú na mojej strane a berú to ako absolútnu haluz...
V Partičke ste sa kedysi ukázali v maske Hannibala - filmového kanibala. Dúfam, že to nemal byť zakódovaný odkaz bratovi...
A to ešte nenašli horšiu masku... Ide iba o žart, aby hudobník medzi káblami nebol v relácií taký fádny a nudný. Vždy pred nakrúcaním som vbehol do požičovne masiek a vybral si niečo zábavné. Aj hudba, ktorú robím s kapelou a ideme vydávať cédečko, odrazu dostala iný rozmer, podobne ako maska, ktorá bola použitá nevinne.
Hovorí sa, že aj zlá reklama je reklama, aj keď takúto ste si asi nepredstavovali. Čo vás živí okrem Partičky?
Robím hudbu do reklám a tiež televízne zvučky. Napríklad aj tú v hlavnom televíznom spravodajstve Markízy, či všetky v TA 3.
Ako ste sa dostali do Partičky?
Najskôr som pracoval päť rokov v relácii SOS. Keď Dano Dangl robil novú reláciu, spýtal sa ma, či by som im tam nešiel hrať. Byť na obraze je stresujúce. Ale je to významný kšeft a ešte ma to aj baví.
Neuvažovali ste nad tým, že by ste si zmenili priezvisko, aby vás už nikto s menom kanibala z Kysaku nespájal?
Nie, asi by to bolo hlúpe a voči rodine neférové. Ja sa za rodinu nehanbím, skôr za to, čo sa prihodilo.
A dcéry vášho brata? Majú budúcnosť pred sebou.
Neviem prečo, ale priezvisko majú po svojej mame. Tá si totiž po svadbe s bratom ponechala svoje rodné meno.
