Nový Čas Nedeľa vám prináša seriál o známych ľuďoch zo šoubiznisu, ktorých si diváci a poslucháči obľúbili a ktorí odišli predčasne. Svoje miesto medzi nimi jednoznačne patrí aj zabávačovi Ivanovi Krajíčkovi († 56), ktorý by sa tento rok v máji dožil 71. narodenín. Osud to však chcel inak a jeho život stopla zákerná choroba.
Od roku 1993 sa nakrúcalo Repete a Ivan bol znova na vrchole popularity. „V máji 1996 si dal operovať sivý zákal. Bežná operácia, dnes to robia na počkanie. Jeho stav sa však z neznámych príčin skomplikoval. Ivan podpísal reverz a zobrali sme ho domov,“ vnára sa do smutných spomienok vdova po slávnom zabávačovi pani Mária, ktorú prezývajú Babula.
Spravme si Vianoce, zomieram!
Do práce sa vrátil, ale s čiernymi okuliarmi. A odvtedy mal v krvi stále zvýšenú sedimentáciu, lekári nevedeli zistiť príčinu. Ivan Krajíček, človek plný síl a chrlič pozitívnej energie, ktorý na javisku nikdy nesklamal, začal chradnúť. „Ešte v novembri mi povedal: ,Babula, spravme si Vianoce, lebo ja už asi nedožijem‘,“ prezrádza vdova. Rodina mu jeho zlé tušenia vyhovárala, ako sa dalo, snažila sa vliať mu optimizmus. Ale on už vládal čoraz menej. A potom prišla obálka z Podunajských Biskupíc. „To vyšetrenie odhalilo pravdu. Bolo to v januári 1997. A potom to už išlo všetko rýchlo,“ spomína trasúcim sa hlasom vdova.
Topiaci sa stebla chytá
Verdikt lekárov bol nekompromisný - rakovina neidentifikovateľného pôvodu, metastázy mal po celom tele. Rozbehol sa kolotoč transfúzií, infúzií, chemoterapií a ožarovania. „Naša posledná fotografia vznikla v máji 1997. Ivan je na nej už veľmi pochudnutý, zostarnutý, bez vlasov. Vyhotovili sme ju vtedy pre nejakého liečiteľa, ktorý mu chcel pomôcť, už som ju však nikdy neodoslala. 24. mája sme ešte oslávili spoločne jeho narodeniny a v júni zomrel...“ so smútkom v hlase prezrádza pani Mária.
Každý deň v bolestiach
V marci 1997 nakrúcal Ivan Krajíček posledné Repete, posediačky. Pani Mária sa chodievala vyplakať do kuchyne, lebo v podkroví, kde jej muža pomaly, ale isto opúšťali sily, musela byť plná optimizmu: „Neboj sa, určite sa z toho dostaneš. Aj sme si s dcérou Sašou hovorili, či mu to povieme, alebo nepovieme. Ale ja som nemohla,“ priznáva.
„On cítil, že je s ním zle. Raz sedel na záhrade a hovoril mi: ,Vieš, mne by stačilo, keby som len v nejakom vozíku tuto len tak sedel, pod tými tujami, ale aby som tu bol.‘ Ku koncu mal metastázy aj v kostiach. Keď som ho chytila za nohu a preložila mu ju na posteľ, plakal od bolesti.“
Posledné dni života mu robili spoločnosť priatelia, aj keď len prostredníctvom telefónu. „S Kamilom Peterajom dokázali prevolať celé hodiny, Ivan neraz pri telefóne zaspal,“ spomína vdova. Dva dni pred smrťou odviezla svojho muža do nemocnice na chemoterapiu. „Bol pondelok. Prosila som lekára, aby mu ju nedával, že mu bude ešte horšie. Ale odmietli to, vraj mu nemôžem vziať poslednú šancu. Dole pred nemocnicou sme si zapálili poslednú spoločnú cigaretu,“ spomína. Keď sa vrátila domov, povedala: „Tak, detičky, on sa už nevráti.“ V utorok už bol na prístrojoch. Na ďalší deň zomrel a pani Mária navždy prišla o svojho ochrancu.
Prišiel sa rozlúčiť s rodinou
Posledné zbohom s umelcom bolo v krematóriu. Keď manželka s deťmi priniesli urnu domov, pomník v Slávičom údolí ešte nebol dokončený. „Postavili sme ju v obývačke na nábytok. Boli sme vtedy doma všetci - deti Ivan a Saša, vnuk Maťko a ja. Sadli sme si k telke a ani sme sa nenazdali, bola jedna hodina v noci. Zrazu nám niekto zaťukal na okno. No tam nikto nebol. Vtom niekto zaklopal na dvere, no ani za nimi nikto nestál,“ opisuje pani Babula zážitok, ktorý si vysvetľuje jediným spôsobom. „Oco sa nám ozval, že sme ho priniesli domov. Ja som si potom urnu nechala doma, aj keď už bol pomník hotový. Keď sa to dozvedela Zora Kolínska, zúrila: ,No to je vrchol! Ja tam chodievam zapaľovať sviečky, však ty si podvodníčka‘!“ hovorí pani Mária a dodáva, že dnes už je urna na cintoríne.
