Hana Zagorová oslávila 6. septembra 65. narodeniny. Medzi desiatkami gratulantov bol aj Václav Havel. Na hudobnej scéne je dodnes, úspechy zbiera na koncertných aj muzikálových pódiách. Na svojom konte má dnes viac ako štyri desiatky vydaných albumov a kompilácií. Tou najnovšou je výberovka Zítra se zvedne vítr, ktorá vyšla k jej životnému jubileu. Na troch diskoch ponúka výber 61 piesní od roku 1968 až po súčasnosť. S operným tenoristom Štefanom Margitom žije v šťastnom manželstve už 19 rokov.
Kedy padlo rozhodnutie, že chcete byť speváčkou?
Začalo to v roku 1963, zúčastnila som sa na súťaži Hledáme nové talenty, v ktorej som bola druhá. Vyhrala ju staršia speváčka, ako som bola vtedy ja, bola som úplný nováčik. Pred súťažou som si ani nepredstavovala, že budem spievať s orchestrom Gustava Broma a už vôbec nie, že sa dostanem do finále. Bolo to pre mňa čosi úplne nové. V tom čase som už vedela, že chcem robiť prijímacie pohovory na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne, chcela som študovať herectvo.
Herectvo teda nebolo iba túžba?
Začalo sa mi dariť v speve, volali ma do rozhlasu, začala som účinkovať v televízii, nahrávala som pesničky a naraz som bola piata v Zlatom slávikovi, bolo to za rok 1968. Tak som začala uvažovať, že muzikálové divadlo alebo podobný odbor by nebolo zlé. Dalo by sa skĺbiť dohromady divadlo s pesničkami. Stala sa mi, bohužiaľ, taká vec, ochorela som v treťom ročníku vysokej školy a pol roka som bola v nemocnici, mala som teda čas všetko zvážiť. Povedala som si, že na ten muzikál určite dôjde a odsťahovala som sa do Prahy.
Došiel teda?
Nedošiel 25 rokov. V podstate ma obišiel, až teraz v poslednom čase mi priniesol dve úlohy (Elizabeth, Jack Rozparovač, 2007 a matka Mony Lisy, muzikál Mona Lisa, 2009, pozn. TASR), ktoré som mohla hrať a nemusela byť pritom mladá a krásna, prípadne robiť na javisku premety, čo by muzikáloví herci mali všetko vedieť. Účinkovanie v ňom som brala ako príjemný výlet. Ale koncertovanie je stále moja hlavná práca, ktorú zbožňujem.
Činohernú premiéru ste však absolvovali ešte v Brne.
Prvé väčšie angažmán som mala už v Brne v Štátnom divadle, kde som hrala pár postáv. Jedno z mojich prvých vystúpení v Prahe bolo v Divadle Apollo. Dostala som ponuku do Divadla Rokoko, ale to mi ako čerstvému absolventovi školy pripadalo málo, povedala som si, že počkám. V roku 1970 som mala prvý televízny recitál, dva roky nato som začala trojročné pôsobenie v Semafore.
Od roku 1973 začala vaša spolupráca s Karlom Vágnerom.
My sme dodnes neprestali spolupracovať, stále u neho v štúdiu nahrávam platne. Osud nás jednoducho zviedol dohromady, pretože Karel hral ako basový gitarista vo všetkých súboroch, v ktorých som sa v Prahe objavila. Až potom som ho požiadala, aby mi postavil kapelu. Odvtedy to klaplo, nastala naša spolupráca, ktorá, myslím si, prospela nám obom a ja si ju neviem vynachváliť.
Vo vašej zbierke je deväť československých Zlatých slávikov. Ako ste sa vyrovnávali s popularitou?
Myslím, že vyrovnávať sa s popularitou nemusíte, pretože tá patrí k úspešnosti spevákov. Je to veľká rehoľa, pretože váš život sa obmedzuje na koncerty, kufre a hotely, na súkromie v čase vrcholového pôsobenia skutočne nemáte čas. Každému človeku to po nejakom čase chýba.
V 90. rokoch ste obmedzili koncertovanie a venovali ste svoj čas hlavne manželovi.
Stálo to zato, aj keď možno preceňujete moju pomoc smerom k Štefanovi. On je výborný spevák. Keby nebol, tak v živote by nemal taký úspech, aký má dnes. Keby som neinvestovala svoj čas do nášho vzťahu, tak by určite nebol takým pekným, akým je aj po devätnástich rokoch.
V novembri 2009 vydal Supraphon album Černý páv, na ktorom je výber piesní s vašimi textami. Ako sa cítite v úlohe textárky?
Keď mi to Supraphon ponúkol, tak som sa trocha začervenala, ale potom som si položila otázku, prečo sa mám červenať, keď som napísala asi osemdesiat textov. Takže si trúfam vybrať dvadsiatku takých, aby som sa mala čím pochváliť. Textovanie ma veľmi baví, aj keď nie som textárka, nevenujem tomu toľko času ako naslovovzatí textári. Nechcem im konkurovať.
Vaším "pracoviskom" je divadelné javisko a koncertné pódium. Je v tom rozdiel?
Môžem porovnávať. V muzikáli Jack Rozparovač, ktorý zložil Vašo Patejdl, som dostala dve krásne pesničky. To keby som odmietla, tak som blázon. Okrem toho nie je v muzikáloch veľa postáv pre ženu stredného a vyššieho veku. Veľmi príjemne sa mi tá práca robila. Tvrdím však, že aj každá pesnička je také malé divadlo, takže som na doskách ostala. Divadlo je kolektívna práca a je pri tom rozhodne väčšia zábava, ako keď ste sám na javisku dve hodiny, čo je dosť dlhý čas.
Ako zostavujete koncertný program, nie je zložité vyberať dvadsať piesní na koncert, ak ste ich nahrali osemsto?
To je skutočne ťažké, pretože nikdy sa nezavďačíte všetkým ľuďom, to ani nie je možné. Ale už po tých dlhoročných skúsenostiach viem, že sú pesničky, bez ktorých by sa koncert neobišiel, no a potom časť obmieňam, ale to už podľa vlastného uváženia.
Možno je na mieste otázka o dôležitosti hudby vo vašom živote, alebo čo vám hudba dala, a naopak, čo vám vzala?
Dala mi život, aký vediem, dala mi priazeň publika, dala mi všetko, čo som si mohla v živote priať. Ale vzala mi kus súkromia. Osud bol však ku mne dobrý, aj keď trocha neskôr, ako býva zvykom, prežívam s manželom krásne obdobie. V čase, keď som spievala vrcholovo, čo bolo obdobie deviatich slávikov, dávala som prednosť hudbe. Vlastne mi hudba nevzala nič a som rada, že ma stretla v takej miere, akú som zažila.
