Tak nejako hmlisto si prizmou života babičky, mamy a vlastne aj Lucie viem predstaviť, ako sa žena má chovať, aby manželstvo bolo aj v dvadsiatom prvom storočí funkčné. V rámci strednej Európy. Ako však zvládnuť vzťah s mužom a nestratiť samu seba? Dá sa to vôbec?
Zbierať ponožky. Vzdať sa pracovne. Variť teplé večere. Denne.
Predsa neobetujem svoj voľný čas za životaschopné dna?
Cestovala som električkou na svoje prvé pražské fotografovanie. Marek Sadílek ma sám oslovil. Od kamarátov cez facebook zistil, že som v Prahe. A že nepracujem. Ako rýchle pracujú sociálne siete. Headhunterovia zrejme patria do histórie. Poslal mi svoje fotky. Taký novodobý Saudek. Dobre svieti. Teda fotí skoro len na denné svetlo. Čo je v dnešnej reflektormi preexponovanej dobe hádam aj výhoda. Má nápady. A je mladý. Ideálna kombinácia.
Ateliér má až v Braníku. Dohodli sme sa na piatich testoch pre Elite. Na to mi stačí pár siloniek. Urobím dievčatám turbany s motýľmi ako bola pred rokmi Dior kampaň na rúže. Retro, ale efektné. A lacné.
Električka bola prepchaná. Stála som až vzadu, tam, kam patria kočíky. Stála som na tom istom mieste, ako keď som cestovávala z Vinohradov do gymplu v Štepánskej. Len tentoraz som nepozorovala ľudí na ulici. Ten každodenný voyerizmus ma bavil po celú strednú školu. Tentoraz som sa však zamerala na mužov vo vagóne. Tie ponožky do sandálov, to je tuším národný zvyk. Niečo ako kapor na Vianoce. A tiež telefóny. Sú azda takí nenahraditeľní? Alebo len nevedia, čo s rukami. Nie je hádam možné, že by každý z nich trpel trémou z davu... Málokto číta. Len jedna pani. Tá si ma ale iste za manželku nevezme.
Marek rozprával. Rozprával. A rozprával. O sebe. Neustále. Ako fotil v Austrálii. Ako bol na koride v Madride. Ako sa zoznámil s Daphne Guiness. Málokedy človek stretne takú egocentrickú osobu akou je Marek. Aké desné komplexy musí prehrávať. Žeby nechcené dieťa bol? Alebo zanedbávané? Ach, veľmi tých mužov pitvám. Zbytočne.
Talent však mal. Nemýlila som sa. Úsmevne pôsobilo, keď pred tými dievčatami vydával moje nápady za svoje vlastné. Neurážalo ma to. Naopak. Chcela som mu pomáhať. Takto nejako by asi malo vyzerať spolužitie, blyslo mi hlavou, keď som mu držala odrazku. Lenže tu mi o nič nejde. Tu už mám odžité. Dokázala by som submisivitu z placu previesť do súkromia? Ťažko.
Fotiť s Markom ma bavilo. Tie dievčatá boli krásne. Je zvláštne, koľko pekných žien sa v Čechách nájde. Zrejme z toho zmixovania národov vznikli typy s vysokými čelami, dlhými nohami a lícnymi kosťami, ktoré nepotrebujú ani minimum retuše.
Vždy, keď obliekam začínajúce modelky, dôjde mi, aká som stará.
Ako dlho budem môcť robiť svoju prácu? Veď Winthour už celé roky nevychádza bez slnečných okuliarov. A ju kopírovať iste nemôžem...
Kedysi dávno, keď som začínala, bývala som v brandži najmladšia. Dnes majú blogerky šestnásť. A ja za pár tridsať...
Späť som si na električku už netrúfla. Tie ženy obťažkané taškami z Billy, ktorých bol ostrovček plný, ma dosť vydesili. Mala som veľké nutkanie im s tými igelitkami pomôcť. Zároveň ma pohľad na ne dosť desil. Toto je moja budúcnosť?
Z taxíka som pozorovala Prahu v šere večera. Je krásna. Vysadil ma na Kampe. Vyzula som si lodičky a išla sa prejsť okolo rieky. Pri kolese na Čertovke som si konečne prestala pripadať ako cudzinec, ako návštevník. Keby nebolo Frederica ťažko by som sa vrátila na miesta, ktoré mi mamička ukazovala ako päťročnej. Už vtedy sa mi tie malé, nečesky pôsobiace domčeky veľmi páčili. A dnes viem, kde chcem do roka bývať.
U Medy Mladkovej je výstava Kupku. Musím tam zájsť. Ona je to vôbec zvláštna dáma. Synonymum českého úspechu je z tých známych Češiek nesporne Trumpová. A sexepílu Schoberová. Na Medu zostala elegancia. Vo svojej podstate výhra. Však?
„N.?“ Niekto na mňa volal. „Zastav sa. Si to ty, N.?“ Zdenko. Spolužiak. O štyri roky starší spolužiak. Síce starší, ale vždy vyzeral na pätnásť. Vždy. Aj dnes. Ani jedna vráska navyše. „Čo robíš v Prahe, N.?“ Pýtal sa automaticky. „Zachraňujem svoj vlastný život.“ Odpovedala som popravde. Ani neviem prečo. Veď klamať je niekedy omnoho vhodnejšie. A jednoduchšie. Dlho sa na mňa skúmavo díval. Áno, spomínam si, na škole ma niekoľkokrát pozýval na rôzne koncerty. A tiež mi písal básne. Bohvie, kde skončili. Asi v nejakej škatuli s nápisom KREHKÉ. Pohladil ma po tvári. Divná intimita na muža, ktorého som videla naposledy pred desiatimi rokmi. „N., pozval by som ťa na víno. Ale vyzeráš hodne unavene. Čo zajtra raňajky? O deväť tridsať? Savoy?“ Veľmi nedával priestor na argumenty. Len som kývla. Akože prídem.
V kúpeľni pred spaním som potom skúmala odlíčenú tvár. Svetlo bolo hodne silné. Prudké. Neúprosné. Pravdivé?
Áno. Som unavená. Som smutná. A som sama.
Autorka: Bára Nesvadbová
Ďalšia epizóda už v pondelok 29. 8.
Zažite letný ohňostroj módy na veľtrhu Styl a Kabo. Viac na www.kavavznamenituzby.sk.
