Stále sa usmieval. „A ako sa máš, N.?“ Pýtal sa automaticky. Možno i so záujmom. Pýtal sa skôr, než prišiel čašník. Skôr, než som sa napila kávy. Čo som mu mala odpovedať?
Videla som ho rada. Nie že nie. Ale nemala som slová. Držala som si malú šálku s horúcim espressom a dívala sa von. Nádych. Výdych. „Mám sa dobre.“ Hlesla som. No konečne. Nestratila som reč. Aleluja. On iste nestojí o moju depkársku spoveď. Ani o moje slzy. Veď ja som brala vždy ako nepísanú povinnosť okúzliť každučkého muža, pozvanie ktorého na schôdzku prijmem. Akokoľvek. Trebárs aj len otázkami. Alebo mlčaním. Moja babička ma vychovala k obrazu svojmu. Nikdy som neočakávala priateľstvo. Naopak pozvanie na druhé rande bolo samozrejmosťou.
Lenže naraz som nemala silu. Ani náladu. A vlastne ani chuť. „Rozprávaj chvíľku o sebe, Zdenko. Prosím.“ Počúvol ma. Je rozvedený. Má syna v striedavej starostlivosti. Vzal si ženu o osem rokov staršiu od seba. Mala už jedného syna. Ten s druhým manželstvom svojej matky začal nekontrolovateľne žiarliť. Odsťahoval sa k otcovi, ktorého sotva poznal. Ich vlastný syn sa narodil do hádok. Ona sama si nikdy neodpustila útek prvého dieťaťa. Nedokázala ospravedlniť zlyhanie, ktoré hádam zlyhaním ani nebolo. Dnes sa o mladšieho chlapca delia. A ten starší? Ten sa už k mamičke nikdy nevrátil. Hrozný príbeh. Dokážem si ja predstaviť, ako vyzerá týždeň Zdenkovej bývalej manželky, keď nemá mladšieho syna doma? Ten týždeň, kedy je sama a starší syn jej sotva zdvihne telefón? Ako vyzerá jej osamelý týždeň? Spermabanka je jediná možnosť. Blesklo mi automaticky hlavou. Tam len zaplatím. Bude to uzavretý obchod. Nie celoživotný risk.
Zdenko rozprával a rozprával. Ako sa znovu učil žiť sám. Nakúpiť pre jedného. Stráviť večer bez televízie bez toho, aby prerazil hlavou stenu. Ako podal žiadosť o rozvod, aj keď ona kľačala v predsieni a prosila. Ako chodil k psychoanalytikovi, aby si ospravedlnil tých dvoch chlapcov bez domova. A ako sa mu ešte dnes sníva o nociach, kedy spolu začínali, kedy ona utekala od staršieho spiaceho syna, a kedy premilovali každučkú minútu, čo boli spolu. „Kde sa to stratilo, milá N.? Dokážeš mi ty poradiť? Veď si tiež žena?“ Čo mu mám povedať? Že syna synom nenahradíš? Alebo hádam to, že vášeň nie je ten správny stavebný kameň?
Rozlúčili sme sa po dvoch hodinách. Hodinách naplnených jeho životom. Len jeho. O mne sa nedozvedel vôbec nič. Babička by bola hrdá. I v post Fredericovskej traume som schopná vyhovieť aktuálnej potrebe akéhokoľvek muža. Zdenko ma iste ešte niekedy na schôdzku pozve.
Ďalšia epizóda už v pondelok 5. 9. 2011.
Tipy na piknik vo francúzskom štýle na www.kavavznamenituzby.sk.
