V ňom dal otvorene najavo svoje znepokojenie z niektorých javov na českej politickej scéne a vyjadril sa priamo aj k svojmu nástupcovi či kritike na svoj film Odcházení. O svojich plánoch do budúcnosti mal jasnú predstavu: „Mám pocit, že dozrel čas k tomu, aby som viac čítal, chodil do kín a divadiel, odpočíval, meditoval. Mám toho toľko čo doháňať!“ No jeho plány mu v nedeľu 18. 12. 2011 skrížila smrť.
Pán prezident, dovoľte na úvod osobnú otázku: V posledných mesiacoch dlho prichádzali nie príliš dobré správy o vašom zdravotnom stave. Čo bolo ich príčinou? Cítite sa už lepšie?
Mal som dlho akýsi komplikovaný zápal pľúc s rôznymi nie dobrými sprievodnými javmi (strata rovnováhy, ochabnutie pamäti, chudnutie, a tak ďalej, a tak podobne). Teraz to, našťastie, už odchádza, hoci podľa mňa - nie podľa môjho lekára - veľmi pomaly.
Ako znášate ten permanentný záujem o váš zdravotný stav? Zvykli ste si za tie roky už na články o svojich prieduškách a pľúcach? Beriete to skôr ako nemiestnu zvedavosť alebo prirodzenú starosť o bývalú hlavu štátu?
Býva to kombinácia obidvoch. Niekedy prevláda jedno, niekedy to druhé.
Vaša žena Dagmar sa počas leta niekoľkokrát zmienila, že je stále s vami, stará sa o vás a že aj ona sa cíti veľmi vyčerpaná a unavená. Je s vami stále na Hrádečku, alebo ju už pracovné povinnosti donútili zmeniť režim?
Keď to len trochu ide, býva so mnou. Teraz to však, bohužiaľ, veľmi nejde: Dáša má dve veľké hlavné úlohy vo vinohradskom divadle, skúša ďalšie, hrá v televíznom seriáli, veľa času venuje našej nadácii Vízia 97, kde je predsedkyňou správnej rady, trochu času musí venovať aj Knihovni Václava Havla, v ktorej je jedna zo zakladateliek.
Prvým miestom, kde ste sa predminulý týždeň po dlhej chorobe objavili na verejnosti, bola oslava narodenín speváčky Hany Zagorovej a jej manžela Štefana Margitu. Táto vaša návšteva bola, úprimne povedané, prekvapením. Ste známy skôr ako poslucháč „undergroundovej“ skupiny Plastic People.
Bol som takmer päť mesiacov izolovaný od ľudí a ako človek spoločenský to ťažko nesiem. Keď sme dorazili do Prahy v deň oslavy Hany Zagorovej a Štefana Margitu, našich priateľov, využil som príležitosť. Boli sme tam chvíľu a potešilo nás, že oslávenci mali z našej prítomnosti radosť.
Sledujete aktuálne dianie v politike?
Ak to ide, sledujem každý deň televízne správy na ČT 1 aj na Nove, niekedy aj ďalšie publicistické programy. Počúvam Rádiožurnál, kde pred každou zaujímavou reportážou musím pretrpieť niekoľko sto rokov starých šlágrov hraných stále dokola. Z novín čítam Rešpekt, dennú tlač len náhodne, ak mi príde pod ruku. S politikmi sa nestretávam, pokiaľ nás nejaká náhoda či spoločenská udalosť nedá dohromady.
A čo s vami sledovanie politiky robí?
K tomu, čo vidím, mám dva vzťahy. Po prvé: ako divák či poslucháč sa značne bavím rastúcou mierou obskúrnosti každotýždenných škandálov. Po druhé: ako občan som hlboko frustrovaný a znepokojený prehlbujúcim sa odcudzením politiky a verejnosti.
Myslíte si, že sa vaše názory a názory Václava Klausa v poslednom čase ešte viac rozchádzajú alebo je to trvalý stav - každý na inej strane?
Neznášam, keď je česká politika redukovaná na konflikt Klaus a Havel. S prezidentom niekedy súhlasím a niekedy nie. V poslednom čase s ním stále častejšie nesúhlasím.
Je pre vás „postprezidentská“ doba jednoduchšia ako tá prezidentská? Oficiálnych povinností ste ušetrený. To, či budete komentovať, čo sa deje okolo vás, záleží čisto len na vás...
Neverili by ste tomu, ale svojím spôsobom je môj postprezidentský život náročnejší, ako bol ten prezidentský. Pri prezidentskom živote akoby bolo jasnejšie, kam ísť a nejsť a čo tam robiť. A to nehovorím o tom, že pri svojom veku a zdraví už nie som schopný absolvovať za deň ani desatinu toho čo skôr.
Ako vlastne funguje profesionálne zázemie človeka, ktorý bol dlhé roky v takej vysokej štátnej funkcii a ani po odchode z nej sa istých povinností nezbavil?
Moja kancelária má troch ľudí. Dvaja z nich so mnou pracovali už na Hrade, tvoria veľmi dobré zoskupenie a dokážu robiť veľa vecí za mňa rovnako dobre ako ja, ak nie lepšie. Pripravujú môj program, akékoľvek podklady a odporúčania a sú v kontakte so stovkami ľudí. Oblasti, v ktorých zostávam osobne aktívny, sú, samozrejme, ľudské práva, kde mám množstvo hlavne medzinárodných záväzkov, a moja umelecká tvorba.
Minulý rok bol u vás v znamení nakrúcania filmu Odcházení. V marci ste mali svoju prvú filmovú premiéru. Ako ste znášali kritiku, ktorá prišla?
Pri nakrúcaní som nemal tušenie, či sme na dobrej ceste, alebo sa rúcame do priepasti. Keď sa ma niekto pýtal, či som spokojný, odpovedal som, že neviem. Svoju pomerne presnú predstavu som pochopiteľne mal, práca ma bavila, ale vôbec som netušil, či to bude mimo mňa baviť ešte niekoho iného. Ešte pred premiérou vyšli naraz asi tri úplne zdrvujúce kritiky. Bolo mi z toho smutno. Nie preto, že tie kritiky boli negatívne - to som v živote skutočne prežil horšie veci - ale preto, že boli celkom negramotné. Začal som chápať, prečo mi priatelia filmári kládli na srdce, aby som kritiky nečítal.
Filmom ste si splnili sen. Aké máte teraz plány do budúcna?
Mám pocit, že dozrel čas k tomu, aby som viac čítal, chodil do kín a divadiel, odpočíval, meditoval. Mám toho toľko doháňať!
Čo máte teraz pred sebou?
Niekoľko dní sa chcem ešte doliečovať na Hrádečku, potom budem v Prahe asistovať pri odhalení Wilsonovho pomníku a v novembri, prípadne aj v decembri - ak sa mi to podarí - sa uchýliť znovu na Hrádeček študovať a písať.
