V minulosti ho bolo vídať v spoločnosti sexi plavovlások, ale hoci mu ťahá na päťdesiatku, stále sa s nijakou neusadil. Veľkou záhadou je aj to, čo vlastne robí a na čom zarába. Pri rozhovore potvrdil, že je to preňho naozaj citlivá téma...
Dlho vás nebolo nikde vidieť, pritom boli časy, keď ste boli každú chvíľu v televízii. Z čoho vlastne žijete?
Niekedy mám pocit, že to, z čoho Ibi Maiga žije, trápi ľudí najviac. Nikde ma nevidia, nikde nie som zamestnaný a očividne sa mám dobre. Čo som kúzelník? Je to také strašne dôležité, čo robím? Jedno však garantujem - nekradnem, neklamem, netunelujem a vediem slušný život. Hovorí sa, že had, ktorý je schovaný, rastie. Ak by vyšiel skôr, tak ho pošliapu a nemôže ďalej rásť. Často je dobré, ak chce človek niečo dosiahnuť, aby bol skromnejší. Preto nerád prezrádzam, čo robím, aj keď som známa tvár.
Tajomstvo vždy vzbudzuje záujem...
Ja viem, ale vždy, keď robím niečo do televízie, ľudia sa to dozvedia. Preto nech ma netlačia a nechajú v tichosti pripravovať moje projekty. Mňa baví umenie. Keď som v roku 1996 začínal v šoubiznise, vôbec nebolo potrebné sa niekam nasilu tlačiť a prosiť. Nie je to môj štýl a ani nikdy nebude. Zvolil som spontánnosť, keď si ma ľudia vyžiadajú sami, namiesto toho, aby som sa niekam tlačil cez známosti.
Rozumiem, len stále sme sa nedostali k tomu, čo vlastne robíte. Podnikáte?
Ja viem, že ľudia by veľmi radi vedeli, čo robím, ale nech sa neboja - dôležité je, že som tu a som živý. Stále tvorím a mám vytvorených už veľa nových vecí a je len otázkou času, keď sa to k nim dostane. Prezradím len toľko, že plánujem vydať nový album a elektronickú knihu. Samozrejme, že som chcel byť už aj obojživelníkom - teda, že by som tie peniaze zarobil niekde inde a ľudí potom mohol zabávať aj zadarmo namiesto toho, aby som od nich ťahal peniaze. Je ťažká doba, ľudia nemajú peniaze a kultúra nemôže byť taká drahá.
Nedávno ste si v českom seriáli Vyprávěj zahrali cudzinca, ktorý študuje v Československu. Niečo podobné ste zažili aj vy pred 25 rokmi, keď ste sem prišli. Aké to bolo zahrať si po rokoch?
Bol to pre mňa šok, keď si ma v mojom veku vybrali do seriálu hrať študenta. Ďalším prekvapením pre mňa bolo, že rovnakú vysokú školu ako v seriáli som študoval aj v skutočnosti. Išlo o stavebnú školu, odbor Vodné hospodárstvo a vodné stavby. Keď sme prišli do štúdia, cítil som sa tam ako doma. Bolo to úžasné.
Ako vás ľudia na začiatku vášho pobytu u nás vnímali? Necítili ste sa tu ako exotický živel?
To som dodnes, aj keď sa to nezdá. Čudovali by ste sa, že stále to tak je. Možno v Bratislave nie, ale keď idem smerom na východ alebo Oravu, pozerajú sa na černochov, akoby spadli z Marsu. Mám všelijaké zážitky.
Napríklad?
Keď som uvoľnil miesto babičke v autobuse a nechcela si tam sadnúť, lebo tam sedel černoch. Bála sa, aby po mne niečo nechytila. Fungovalo to jednoducho ináč. Keď som išiel po ulici vedľa električky alebo autobusu, všetci vnútri sa za mnou otáčali. Prvýkrát, keď som si uvedomil, ako sa všetci za mnou otáčajú, nahováral som si, že ma považujú za slávneho atléta. Bolo to však tým, že som čierny.
Stretli ste sa aj s fyzickými útokmi a napadnutím?
Áno, samozrejme, boli aj také prípady. Človek, ktorý tu žije 25 rokov, zažije všeličo. Krátko po tom, ako som nakrútil Fontánu pre Zuzanu 2, išiel som večer Obchodnou ulicou a počul som, že niekto kričí moje meno. Myslel som si, že ide o mojich fanúšikov a chcú podpis, s úsmevom som ich počkal. Dobehla však banda holohlavých, vynadali mi do negrov a začali ma kopať. Mal som čo robiť, aby som ušiel. Postavil som sa do cesty, nech ma aj auto zrazí, len nech ma nepodrežú nožom. Bola to veľká panika a mal som chuť odísť z tejto krajiny.
Ale rozmysleli ste si to a nedávno ste dokonca kandidovali za poslanca.
Je dosť možné, že to ešte skúsim. Kandidoval som do europarlamentu a v rámci strany, v ktorej som kandidoval, som mal najviac hlasov. Zistil som, že spoločnosť ešte nie je dozretá na to, aby prijala černocha...
Boli aj nejaké ohlasy od kamarátov zo šoubiznisu?
Sajfa mal hlúpe reči, že on je tu doma a je Slovák a on si bude vyberať, kto ho bude reprezentovať. Dal mi tým najavo, že ja tu nie som doma. Bolo to dosť smutné od verejne známeho človeka, ako je on. Sajfu som mal veľmi rád, ale, bohužiaľ, veľmi ma sklamal.
Roky vám pribúdajú, neplánujete sa konečne oženiť?
Patrilo by sa. (smiech) Bol by som veľmi rád, keby sa mi podarilo usadiť. V Afrike mám priateľku Innu a veľmi ju ľúbim. Dúfam, že sa mi podarí, aby sa stala mojou ženou. Často aj hovorím, že mám Innu a nechcem inú. Ešte nikdy som nebol takto zaľúbený. Voláme si každý deň 5 - 6-krát. Inna chodí ešte do školy, je mladučká a možno veľa ľudí mi bude vyčítať jej vek. Raz do roka sa snažím ísť za ňou.
Koľko má teda rokov?
To si nechám pre seba. Žijeme v konzervatívnej spoločnosti a každý to môže inak interpretovať. Skôr či neskôr sa to aj tak všetci dozvedia.
Väčšinu času však trávite na Slovensku, ako to riešite?
Veľa ľudí hovorí, že vzťah na diaľku je nonsens. Ja hovorím, že sa to netýka lásky, ktorá je úprimná.
V minulosti ste mali slovenské frajerky...
Bol by som veľmi šťastný, keby som si našiel Slovenku za ženu. Mal som štyri frajerky Slovenky, s jednou som bol dokonca päť rokov. Je to však veľmi komplikované, sme iné kultúry a máme iné hodnoty, jednoducho to nevyšlo. Preto mám Afričanku.
Vo vašej rodnej krajine sú polygamné vzťahy. Plánujete žiť v takomto zväzku?
Rozoberal som túto tému aj s priateľkou a chcela sa uistiť, či si nezoberiem aj ďalšiu ženu. Povedal som jej, že ak bude taká, aká chcem aby bola, tak nemusí mať obavy.
