Miesta, kde sa písala slovenská história, tak iba čakajú na objavenie turistami. Už samotná cesta do starobylého gemerského mestečka je príjemným zážitkom. V Plešivci odbočujeme z hlavnej cesty a pokračujeme úzkou vozovkou.
Jazda v hornatom teréne niekedy pripomína húsenicovú dráhu, vľavo sa nad nami zdvíhajú riedko zarastené svahy Slovenského krasu. Takmer nevyužívaná železničná trať, ošarpané dedinské domčeky či opustené družstvo prezrádzajú, že táto časť Slovenska prežívala už aj lepšie časy. Dolina pod horami sa stále viac rozširuje, až sa pred nami objaví mestečko Štítnik so svojou dominantou - veľkolepým gotickým kostolom s vysokou vežou.
Miesto na mieru
Práve táto starobylá stavba je najväčšou štítnickou pýchou. Pri vstupe do svätostánku máte pocit, akoby ste sa ocitli vo veľkej obrazovej knihe. Všade, kam sa len pozriete, zdobia stáročné múry do detailov prepracované fresky. Ich autormi sú talianski umelci alebo ich vyškolení žiaci. Mnohé diela nemajú na Slovensku obdobu. Na bočnej lodi sa zachovalo vyobrazenie Smrti na koni, pričom pred ňou padajú bežiaci ľudia. Na modliacich sa návštevníkov dodnes pozerajú postavy svätých, uhorských panovníkov alebo žien, ktoré symbolizujú stredoveké vzdelanostné odbory.
Štítnik bol ideálnym miestom pre tvorbu umelcov, farebné minerály im poskytovala práve okolitá banská ťažba. Lavice pre veriacich zase dokazujú, že ani v Božom dome si ľudia neboli rovní. Najlepšie miesta, teda tie najbližšie k oltáru, patrili členom mestskej rady, ďalej sedeli mešťania. Na balkónoch kázeň počúvali banskí predáci a predstavitelia ostatných cechov. Mnohí mešťania mali miesto v laviciach vypracované presne na mieru. Najviac pozornosti však púta starší z dvojice organov, ktorého drevená skriňa je najstaršia na Slovensku.
Stále funkčný nástroj vyvolával mnoho otáznikov, všetko napokon objasnila až nedávna dendrochronologická analýza, pri ktorej sa určuje vek dreva na základe skúmania letokruhov. „Posledný letokruh zo skrine organu pochádza z roku 1484. Drevo sa síce muselo niekoľko rokov sušiť, no skriňa už bola koncom 15. storočia hotová. Navyše, trámy, na ktorých organ stojí, mohli byť montované iba v čase, keď budovali kostolnú vežu,“ hovorí Vladimír Bahýl z Technickej univerzity vo Zvolene. Samotné píšťaly a iné časti hudobného nástroja sú však oveľa novšie, v organovej skrini sa totiž zachoval letopočet 1639.
Tajná chodba
Pokračujeme v prechádzke historickým Štítnikom a domáci nás upozorňujú na ďalšie miestne rarity. Za veľkou železnou bránou do areálu poľnohospodárskej školy sa skrýva zrúcanina vodného hradu. Bol súčasťou protitureckej obrany a kedysi ho obkolesovali močariská. Podľa jednej z legiend, ktoré sa k Štítniku viažu, boli hrad a kostol prepojené podzemnou chodbou.
„Aby mali obrancovia kam ujsť, možno si mysleli, že kostol je najmenej nápadný. Keď našu obec v 90. rokoch navštívil Václav Havel, venoval peniaze na opravu strechy. Pri výkopových prácach sa vtedy skutočne našli aj akési katakomby. Chlapi sa však báli kopať ďalej, aby sa nad nimi neprepadla zem,“ spomína štítnický starosta Miloš Gallo. Okolo hlavného námestia stoja mnohé meštianske domy a kúrie, takmer všetky sú však zúfalo ošarpané. Žltá honosná stavba bola za socializmu výrobňou vianočných ozdôb, ktoré sa vyvážali do zahraničia. Stojí tu aj jedna z troch kovových nádrží, odkiaľ Štítničania naberali vodu ešte v časoch, keď tu neexistovala kanalizácia. Používajú sa aj v súčasnosti.
Veža ako mešita
Cenné kúsky však ukrýva aj starostov úrad. V hlavnej miestnosti radnice visia dva meče. Ten ťažší zo 16. storočia má na čepeli štyri kruhové otvory. „Je to dômyselný vynález. Kat si cez diery prevliekol závažia, vďaka ktorým odťal hlavu ešte razantnejšie,“ tvrdí Gallo. Druhou, o niečo mladšou zbraňou, je zakrivená šabľa fringia, ktorá sa v Štítniku vyrábala v čase stavovských povstaní pre Rákocziho vojsko - tureckých spojencov. Vďaka tejto výrobe zbraní pre Osmanov bol Štítnik uchránený od krutého vypálenia. Ako Turci vedeli, že gemerské mesto majú nechať na pokoji? Aj dnes by ste na vrchole kostolnej veže hľadali kríž márne, namiesto toho ju zdobí polmesiac. Súčasne však musela mestská rada dobyvateľom platiť závratné ročné poplatky.
Mesto s takouto ponukou historických pamiatok by si aj dnes zaslúžilo viac slávy. „Štítnik je súčasťou tzv. mikroregióna, a tak by všetky obce na okolí mali spolupracovať. Žiaľ, nie je to tak. V okolí našej obce nájdete množstvo európskych unikátov, turista si tu však nemá kde oddýchnuť, zaplávať si a chýbajú tiež možnosti ubytovania,“ povzdychne si starosta Štítnika. Nádherné starobylé mestečko si tak na svoje objavenie turistami ešte dlho počká.
