Herecká legenda Peter Debnár (†63): Túžil hrať aj po porážke

Umelec, ktorého prezývali pre nápadný zovňajšok Maco, patril k zlatej generácii slovenských hercov. Silný muž na sklonku života prejavil svoju silnú vôľu, ako aj veľkú lásku k herectvu. Po mozgovej príhode bojoval, aby mohol znova chodiť a hrať.

Jeden z členov zlatej generácie slovenských hercov sa narodil na jeseň 1941 v Bratislave. Peter žil na vtedajšom okraji hlavného mesta, jeho otec pracoval ako vlakový poštár, matka bola žena v domácnosti. Už od detstva okolnosti nasvedčovali tomu, že povolanie herca mu je predurčené. Do materskej školy chodil spolu so Stanom Dančiakom, pravidelne navštevoval stredisko saleziánov, kde hrával detské divadlo.

Keď bol Peter starší, chodil do dnešného Prezidentského paláca a spolu s Božidarou Turzonovovou či celoživotným priateľom Pavlom Mikulíkom navštevoval dramatický krúžok. Na strednej pedagogickej škole stretol ďalšieho kamaráta - Jula Satinského. V škole bolo príjemne, dvojica budúcich hercov patrila k zopár chlapcom v triede.

Srdečný obor

Na krátky čas si mladý Debnár vyskúšal učiteľské povolanie, pričom v dedine Štiavnik pri Bytči učil takmer svojich rovesníkov. Pred tabuľou však neostal dlho, začal totiž študovať réžiu na bratislavskej VŠMU a v roku 1966 promoval. V poslednom ročníku režisér Paľo Bielik obsadil Debnára do svojho historického filmu Majster kat. Scenárista a dramaturg Martin Porubjak pre denník SME spomínal, ako mladý Debnár rád posedával nad pivom a haluškami v bratislavskej reštaurácii Hron a navštevoval všetky koncerty vtedy legendárnej jazzovej kapely Traditional Club.

Každý ho poznal ako pokojného človeka, ktorý sa zväčša neponáhľal. Keď však bolo treba, preukázal mládenec so silnou postavou svoju telesnú zdatnosť. Napr. v televíznom filme zo šesťdesiatych rokov Sladké hry minulého leta, kde svižne plával. V tejto snímke si spolu s Lasicom a Satinským zahrali mládencov, ktorí si užívajú na ostrove horúce dni s mladými dievčatami. „Maca si pamätám ako nebezpečne vyzerajúceho obra so zlatým srdcom. Obaja sme boli silnej postavy a tak som ho presvedčil, aby si nechal narásť bradu. Aby sme boli ako bratia,“ spomína hercov dlhoročný priateľ Kornel Földvári.

Úprimný plač

V auguste 1968 okupovali Československo vojská Varšavskej zmluvy a hereckí nadšenci založili slobodomyseľné Divadlo na Korze. Debnár sa zaskvel v Čakaní na Godota či Gogoľovej Ženbe. V hre Radostná správa mal nemú, no veľmi výstižnú úlohu. Zahral si človeka v baretke, ktorý sedí na stoličke, pozerá dookola a ostatní ho nemôžu dostať z javiska. Každý pochopil, že ide o skrytý obraz sovietskeho okupanta. Podľa Porubjaka Maco Debnár pri každom vystúpení maličké javisko zaplnil.

V čase normalizácie, žiaľ, divadlo nemalo šancu prežiť a počas leta 1971 ho ministerstvo kultúry na čele s Miroslavom Válkom zatvorilo. „V Divadle na Korze sa stretli skutoční hereckí fanatici, mnohí dobrovoľne odišli z Národného divadla. Po poslednom vystúpení v lete 1971 všetci plakali. A predstavte si ten pohľad, ako obrovský chlap Maco Debnár roní veľké slzy,“ hovorí Kornel Földvári, ktorý zastával funkciu riaditeľa divadla. Peter Debnár sa po zvyšok života netajil tým, že práca v Divadle na Korze boli najlepšie roky jeho kariéry.

Z herca otec

Hercove kroky viedli ďalej na Novú scénu, kde v rokoch 1984 až 1989 pôsobil ako umelecký šéf. Földváriho umiestnili do organizácie LITA, ktorá zastupuje autorov literárnych, filmových alebo výtvarných diel. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré - a tak Debnár spoznal v organizácii LITA svoju manželku Magdalénu. „Každý otca poznal ako dobráka, no v nás vedel vzbudiť aj rešpekt. Pracovnými starosťami nás nezaťažoval, prišiel domov, zavrel dvere a z herca sa stal otec. Rád nás brával na turistiku, zorganizoval napr. turné po salašoch. A keď sme nevládali, rozopol si traky, každej dal jeden do ruky a tvrdil, že nemôžeme byť unavené, pretože nás ťahá,“ hovorí Zuzana, staršia z dvojice Debnárových dcér.

O hercovej veselej povahe svedčí príhoda, ktorá je znova spojená s Kornelom Földvárim. Raz dostal Debnár nečakaný honorár a tak pozval svojho kamaráta na obed do hotela Carlton. „Objednal 17 chodov, čašníčky jedlo nosili jeden a pol hodiny. Pri inej situácii zase vyhlásil, že si dnes dávame redukčnú diétu. A potom vzápätí so smiechom dodal, že iba ako predjedlo,“ pokračuje v spomienkach Földvári. Maco Debnár mal obzvlášť rád tvorbu detských seriálov, ako napr. Leto s Katkou, Safari za kuchyňou či legendárny seriál Spadla z oblakov. „Miloval aj, keď si sadol na kreslo a čítal literatúru faktu o druhej svetovej vojne. Doslova hltal všetko od encyklopédie zbraní po pamäti Winstona Churchilla,“ prezrádza dcéra.

Ťažký boj

Po novembrovej revolúcii stál na doskách obnoveného Divadla Astorka Korzo ´90. Populárneho herca, žiaľ, čoraz intenzívnejšie trápili zdravotné problémy. V roku 1995 napokon dostal mozgovú príhodu. „Bol však veľkým bojovníkom. Zakaždým vravel, že keď raz prestane chodiť, zomrie. Preto sa chcel čo najviac hýbať. V nemocnici usilovne cvičil. Potom o paličke niekoľkokrát denne vyšiel v našom dome bez výťahu na tretie poschodie,“ približuje ťažké chvíle manželka Magdaléna Debnárová. Napokon herec znova pracoval, vyučoval na konzervatóriu a na krátky čas sa vrátil do Astorky, kde hral v Obchode na korze trafikanta.

Snažil sa čo najviac chodiť medzi ľudí, dni trávil prechádzkami obľúbenými uličkami bratislavského Starého Mesta. Navštevoval dlhoročných kamarátov, napr. Pavla Mikulíka, ktorý mal podobný osud ako Debnár. Mikulík prekonal v roku 1993 mozgovú príhodu, no vďaka pevnej vôli sa vrátil späť na javisko. Zomrel koncom roka 2007. Maco Debnár však naposledy vydýchol skôr, v júni 2004 totiž náhle dostal infarkt. Niekoľko mesiacov predtým vytvoril poslednú postavu vo filme Dlhá krátka noc. Vo filme účinkoval po dlhých 11 rokoch. Televízna legenda sa so životom napokon rozlúčila svojím milovaným herectvom.

Autor: © Nový Čas