Veď pohľad na človeka, ktorý si nechá na chrbte prepichnúť kožu, následne sa za ňu zavesiť na háky a tvári sa pri tom, že mu to robí dobre, naozaj nie je každodenný. Musíte na to mať žalúdok aj odvahu to podstúpiť, je to životný štýl,“ začína Kornish svoje rozprávanie o „body suspension“ – preložené do slovenčiny: o prepichovaní si kože a vešaní sa na háky.
Hadí jazyk
Ešte pred tým, než sa prvýkrát zavesil, si však nechal spraviť takzvaný hadí jazyk. „Zákrok spočíva v tom, že v strede jazyka je väzivová priehradka, ktorú môžete rozrezať. Pozor však, po stranách sú cievy, tie sa nesmú zasiahnuť, ani sval, to by bol problém. Obidve polovice sa potom zašijú, lebo sval má pamäť a stiahol by sa späť,“ rozpráva Š. Mašlár.
Prvýkrát sa nechal prepichnúť pred tromi rokmi a veľmi sa mu to zapáčilo, i keď sa jeden z jeho pokusov neskončil práve najlepšie. „Bolo to úplne na začiatku. Pokúšal som sa zavesiť na jeden hák za lakeť, a to je nereálne, keďže je tam tenká koža, ktorá povolila. Som samouk, čerpám z internetu, nemám s kým pokecať, od koho to odkukať, tak sa učím na sebe.“
Ošetriť sa dal u lekára, no dnes by to zvládol aj sám. „V súčasnosti si určité veci viem zašiť, mám skúsenosti,“ konštatuje s úsmevom Kornish, ktorý pracuje ako ošetrovateľ v nemocnici a roky robil aj ošetrovateľa na operačných sálach. „Tam som všeličo odkukal, videl som, ako pracuje telo, mám aj zdravotnú školu. Hlavne treba vedieť, kam robiť vpichy, aby sa nenapichol sval. Lebo pichá sa len koža, tukové tkanivo, kde sú len maličké kapilárky, takže vytečie len kvapka krvi,“ vysvetľuje.
Svoje telo si vážim
Zavesiť sa nechal niekoľko desiatok ráz. „Dokopy to neviem zrátať, za chrbát aspoň 10- – 15-krát, 3- – 4-krát za kolená, za hrudník 3-krát... Čím človek podstupuje viac týchto závesov, tým sa dostáva ďalej a už vie, ako má reagovať. Keď napríklad visíte za hrudník, tak sa ťažšie dýcha. Čím viac hákov, tým viac sa rozloží váha, je to voľnejší záves, ale zase náročnejší na prepichy, čo je zase traumatizujúcejšie.“ S ranami po vpichoch vraj problém nemá. „Koža má veľmi rýchlu regeneráciu, takže do týždňa a pol tam ostanú len malé bod-ky. Nevzniká žiadna infekcia. Dávame si bacha, svoje telo si vážim. Nerobíme to na kolene, máme nejaké skúsenosti.“
Ako meditácia
Prečo to vlastne všetko robí? „Určite si mnohí povedia, že je to ako sadomaso. Z určitej stránky áno, ale ľudia nevidia viac, najľahšie je pre nich všetko odsúdiť. Je to určitý druh adrenalínu. Každý, kto podstupuje túto vec, chce hlavne vedieť, kam je schopný zájsť, prekonať svoj strach, bolesť a za to všetko je tá odmena, ten stav. Raz, keď som bol zavesený v tureckom sede a mal som napichnuté nohy a chrbát, bol to pre mňa najintenzívnejší zážitok. Jasné, že to bolelo, keď ma vytiahli, ale dobre sa v tom sedelo a zrazu bol vo mne pokoj, akoby som bol až pod vplyvom nejakej drogy. Odohrávalo sa to v prírode, cítil som každý vánok. Bol som za-vesený 15 – 20 minút, nechcelo sa mi ísť dole, ale stmievalo sa a prinútili ma. Ten stav pokoja vás potom veľmi dlho drží, je to druh meditácie.“
Ak chcete, zavesí aj vás
S Kornishom sme robili rozhovor krátko po tom, ako sa vrátil od zubára. Páči sa mu aj takáto bolesť? „Takto vám poviem. Sú dva druhy bolestí. Je tá, čo ju podstupujete dobrovoľne a následne sa dostanete duševne vyššie z toho hľadiska, že prekonáte svoju duševnú stránku. Pričom zubár, to je ten druhý druh bolesti. Nechcete ju podstúpiť, ale musíte. Navyše zuby sú asi najhoršia bolesť, tam je nerv, bolí to jak sviňa. Ale mám skúsenosti, viem prijímať bolesti, moje heslo je: no pain, no gain – žiadna bolesť, žiaden zisk.“
S partiou Suff ering Guys organizuje aj stretnutia ľudí podobného zamerania. „Robíme workshopy. Zozbierame desať ľudí, ideme niekam do prírody, tí ľudia sa povešajú, zabavíme sa. Alebo chodíme na tatérske akcie, kde zavesíme divákov.“ Ak sme však chceli vedieť, či sa za tento zážitok platí, Kornish nás s úsmevom odbil.
Je to talent?
Prečo sa vlastne s touto zvláštnou záľubou rozhodol ísť do Talentu? „Myslím si, že je to zábavná relácia a body suspension je šou. Je o šokovaní ľudí. Aj v upútavke na Talent bolo, že ak poznáte niekoho, čo dokáže niečo zaujímavé,
tak môže prísť. Chceli sme, aby sa ľudia do-zvedeli, že niečo také existuje. Na Slovensku sú všetci plní predsudkov, majú zábrany, ale my sme ich chceli prelomiť, spraviť si meno.“ Koniec koncov, ani Kornishovým najbližším jeho hobby nejde veľmi pod nos. „Rodičia sa musia zmieriť, že som si vybral takúto cestu, je to môj životný štýl. Ja si za tým stojím, robím to, čo ma baví, nech si hovorí, kto chce, čo chce. Neprekračujem zákon.“ A úplne stotožnená s tým nie je ani jeho priateľka. „Ja ju nenútim byť so mnou, myslím si, že mám iné kvality. Ale je stále so mnou...“ usmieva sa.
Šialený nápad
Od Suffering Guys sa ešte v Talente dočkáme veľkých prekvapení, no Kornish plánuje na jar zrealizovať aj jeden šialený nápad. „Teraz chodíme skákať na obrovskej kyvadlovej hojdačke z mosta a dúfam, že na jar sa mi podarí z toho mosta skočiť na hákoch. To bude pre mňa vrchol,“ dodáva.
