Moderátor Ján Mečiar (42) síce vyštudoval vysokú školu dopravy a spojov, jeho mikrofonický hlas ho však zavial do rádií, aby napokon zakotvil v hlavnej spravodajskej relácii televízie JOJ.
Spôsobilo vám priezvisko, ktoré máte rovnaké ako známy politik, niekedy problémy alebo, naopak, protekciu?
Myslím, že ani jedno, ani druhé. Kedysi to ľudí zakaždým zaujalo, občas sme na túto tému pošpásovali – akože ja nie som TEN Mečiar a to bolo asi tak všetko. Dnes je už tých Mečiarov viac, takže už to nikoho nevzrušuje.
Museli ste často vysvetľovať, že nie ste s Vladimírom Mečiarom rodina?
Ľudia sa na to zvykli pýtať, dokonca som to pri jednej príležitosti riešil aj so samotným Vladimírom Mečiarom (pri rozhlasovej debate pred prezidentskými voľbami, v ktorých kandidoval), ale ten rozdiel je zjavný, takže vysvetľovanie nikdy nebolo dlhé. (smiech)
Vraj ste podľa neho dostali aj prezývku Premiér...
Aj v tom má prsty Vladimír Mečiar. Tú prezývku som dostal v Internátnom rozhlasovom štúdiu TLIS, do ktorého som sa dostal počas štúdia na vysokej škole v Bratislave. Tam musel mať prezývku každý, bola to taká tradícia. Ja, keďže som mal priezvisko rovnaké ako vtedajší premiér, som teda automaticky vyfasoval Premiéra. Istý čas som ju dokonca používal aj v rádiách, v ktorých som potom pôsobil.
V minulosti ste nosili dlhé vlasy a náušnicu. Museli ste sa ich vzdať kvôli moderovaniu v televízii?
Dlhých vlasov som sa zbavil už dávno predtým. Jednoducho ma prestalo baviť sa o ne starať. Dámy dobre vedia, čo všetko to obnáša, aby človek na hlave nenosil „mastnú slamu“. Jedného dňa som si povedal, že už toho bolo dosť. Krátky strih je omnoho jednoduchší na údržbu. A tá náušnica, to bol tiež len odlesk dávnej slávy. Kedysi som ich mal v uchu až tri, klasické zlaté krúžky. Nakoniec z toho zostal len malý, nenápadný zlatý pliešok, ktorý ani poriadne nebolo vidieť. Nemal som najmenší problém vzdať sa toho. Predsa len, v živote sú dôležitejšie veci ako náušnička v uchu. (smiech)
Vzhľadom ste sa veľmi zmenili a teraz pôsobíte veľmi seriózne. Cítite sa dobre v oblekoch a elegantnejšom oblečení?
V bežnom živote v obleku nechodím, uprednostňujem ležérnejšie, športovejšie oblečenie. Keď už niekam musím v obleku ísť, všetkým hovorím, že mám oblečené montérky. Je to môj pracovný odev. Kravata, košeľa, oblek mi však neprekážajú. Musia ale na mne dobre sedieť, čo je občas problém. Naše kostymérky by vedeli rozprávať – je problém dať dokopy oblek, na ktorom by mi sedeli nohavice, rukávy či ramená. Vždy sa to musí nejako upravovať.
Máte dve moderátorské kolegyne. Je moderovanie správ iné, keď vysielate s Adrianou Kmotríkovou a, naopak, s Luciou Barmošovou?
Určite je to iné, pretože Adriana a Lucia sú iné. To by bolo aj otravné, keby sme boli všetci rovnakí. Adriana je dáma, je vážnejšia a občas ma musí krotiť, aby som neuletel veľmi ďaleko. Lucia je tiež dáma, ale keď sa na ňu pozorne pozriete, má v očiach také roztopašné iskričky. Keď pracujeme spolu, musíme sa krotiť navzájom. (smiech)
Ste kamaráti aj v súkromí?
Nemôžem povedať, že by sme sa pravidelne navštevovali. Ale napríklad Adriane občas robím spoločnosť na večierkoch, pozýva ma s manželkou na svoje oslavy. S Luciou je to niečo podobné. Problém je totiž v tom, že my vlastne na takéto veci ani nemáme čas. Keď robím s Adrianou, sme spolu pol dňa, takže sa naozaj nemusíme ešte aj navštevovať a na nejaké súkromné kontakty s Luciou vtedy nie je čas. A potom je to zas naopak. Môžem ale prezradiť, že spolu s manželkou sa chystáme s Luciou a jej manželom na spoločný výlet.
Na obrazovke pôsobíte pohodovo. Dokáže vás niečo poriadne vytočiť?
Myslím, že som taký aj v reálnom živote. Nikdy som nebol taký vytočený, že by som rozbíjal taniere alebo ubližoval okoliu. Ja to skôr dusím v sebe a snažím sa to predýchať. Vraj to neprospieva zdraviu, ale inak to neviem. Vytočiť ma dokáže len veľmi málo vecí. Napríklad počítačové programy, ktoré nefungujú tak, ako by mali. Občas ešte aj niektoré služby a firmy, ktoré majú pocit, že zákazníci sú tupé stádo oviec. A, samozrejme – moje deti. :-) Tie však vždy len na chvíľu.
Prejdime k súkromiu. Máte tri deti z predchádzajúceho manželstva. Aj pri nich veci v sebe dusíte a pomaly predýchavate?
Práve naopak, viem na ne poriadne zakričať. Keď nerobia to, čo majú a robia to, čo nemajú. Ale nikdy to nie je nejaký extrém. Je mi jasné, že keď sú traja súrodenci pokope, tak robia vylomeniny a robia si zle. Ja som nebol iný. S obľubou hovorievam, že nikdy som nevztiahol ruku na žiadnu ženu okrem mojej sestry. Keď sme boli malí, tiež museli rodičia na nás aplikovať drsné výchovné metódy.
Ako často sa s deťmi vídate, keďže nežijete v spoločnej domácnosti?
Tak často, ako sa len dá. Každý druhý víkend sú u nás, cez prázdniny k nám chodia aj na dlhšie, chodíme spolu na dovolenky a výlety a keď niektoré z nich ochorie, na pár dní sa príde liečiť k nám. Keď nemám pracovné povinnosti, tak zájdem za nimi do Trnavy aj cez týždeň.
Bol pre vás rozvod malou životnou prehrou?
Určite áno. Človek nevstupuje do manželstva s tým, že sa mu po čase rozpadne. Asi nikto to nechce zažiť, aj keď zopár výnimiek sa určite nájde.
Ako rozvod zo začiatku prežívali vaše deti a ako je to teraz?
Boli vtedy ešte pomerne malé. Snažil som sa im to neustále vysvetľovať, bol som s nimi tak často, ako sa len dalo. Určite to pre ne nebolo ľahké. Dnes je to už úplne v pohode, v rámci možností fungujeme normálne a vychádzame spolu bezproblémovo.
Nedávno ste moderovali program Bez detí neodídem, v ktorom matka zo známeho a veľmi medializovaného prípadu zažíva strach, že už nikdy neuvidí svoje deti. Aké to pre vás bolo? Viete si predstaviť takú bezmocnosť?
To bolo prvé, čo mi napadlo, že si to ani neviem predstaviť, že by zrazu niekto prišiel, povedal mi ,si zlý rodič‘ a odvliekol moje deti niekam preč. Keď nám to Ivana Boórová a jej mama rozprávali, najprv sme ani nechceli veriť, že také niečo je vôbec možné. Naozaj si neviem predstaviť, čo by som v takej zúfalej situácii robil. Vôbec sa nečudujem, že Ivana a jej mama bojujú o deti ako levice a nedávajú si servítku pred ústa. Zvrátený systém ich zahnal do kúta, takže nič iné im nezostáva.
Na JOJ Plus máte za sebou prvú časť novej relácie Slovensko naživo. Je to úplne iný formát ako Televízne noviny. Ako sa vám robí?
Práve o tom to je, že je to úplne iný formát ako Noviny. Je to voľnejšie, ale zároveň aj náročnejšie. Noviny sú viac-menej nalinkované, nie je tam priestor pre rozoberanie vecí do hĺbky. To ani nie je ich poslanie. V Slovensku naživo je toho priestoru habadej, a to je super. Môžeme sa na tému pozrieť zo všetkých možných aj nemožných pohľadov. V porovnaní s Novinami je to ale náročnejšie v tom, že tu nemám pripravené žiadne texty. Musím ísť len podľa toho, čo mám v hlave a podľa toho, čo hovoria jednotliví hostia. A keď ich je veľa, niekedy je veľmi ťažké nestratiť niť.
Sú vám blízke príbehy ťažko skúšaných ľudí?
Určite, tak ako všetkým divákom. Vždy si pri nich uvedomím, že problémy, ktoré mám ja, sú zanedbateľné somariny, a musím si vážiť to, čo mám, ako žijem. Okrem toho len ma to utvrdzuje v tom, že sú ľudia, ktorí naozaj potrebujú pomoc a zaslúžia si ju.
Televízia JOJ 21. novembra odvysiela druhý ročník charitatívneho projektu Srdce pre deti. Zapájate sa doňho aj vy? Myslíte si, že takéto relácie sú v televízii potrebné?
Minulý rok som sa rovnako ako ostatní moji kolegovia zapojil do nakrúcania veľmi pekných zvučiek a predelov, ktorými sa uvádzali jednotliví hostia. A nakrútili sme aj pretlmočenie pesničky Zvukoprázdno od Desmodu do posunkovej reči. Čosi podobné vznikne vraj aj tento rok, ale zatiaľ je to tajné. A o tom, že takéto relácie sú potrebné, niet pochýb. V spravodajstve to máme na tanieri takmer každý deň – príbehy bezbranných detí, ktoré potrebujú pomoc. Vzhľadom na rekordnú sumu, ktorou ľudia minulý rok podporili tento projekt, je jasné, že to zmysel má.
Patríte k vyťaženým moderátorom. Ak máte chvíľku voľna, čo najradšej robíte?
Som doma. Mám v hlave množstvo vecí, ktoré by som chcel urobiť, ale stále na ne nemám čas. Napríklad postaviť model americkej lunárnej rakety Saturn V, ktorý som si pred tromi rokmi kúpil v Paríži. Dodnes stojí v kúte v škatuli. A keby som mal voľný čas, určite by som ho trávil poležiačky s nosom v knihách.
