Čoraz viac Nemcov si však nemôže dovoliť opatrovanie a príbuzní nechcú, alebo im nemôžu doplácať. Posledným východiskom je pre nich iná krajina.
Slovensko nevynímajúc. Za päť rokov sa počet Nemcov starších ako 65 rokov u nás zdvojnásobil. Mnohí končia podľa denníka Bild v domovoch sociálnych služieb, kde ich odkladajú príbuzní. Dôvodom sú nižšie ceny.
U nás platia tretinové sumyV Maďarsku žilo v roku 2007 spolu 4 261 nemeckých dôchodcov. V roku 2011 je to už 7 146 - skoro dvakrát toľko. V Česku žije 3 109 nemeckých dôchodcov, čo je presne o 1 000 viac, ako to bolo pred piatimi rokmi. Na Slovensku sa podľa nemeckého denníka Bild počet Nemcov starších ako 65 rokov zdvojnásobil - z 307 na 615. Dôvodom sú stále stúpajúce náklady v penziónoch v Nemecku. Aktuálne sa platí okolo 3 400 € na mesiac za miesto v penzióne (priemer štátnych a privátnych domovov). Pre dôchodcov je to priveľa. Štát zaplatí len časť týchto nákladov a zvyšok musia doplatiť deti. Veľa z nich preto hľadá lacnejšie alternatívy. Slovensko nie je výnimkou. Nemeckí dôchodcovia u nás platia asi tretinové sumy, do 1 000 €.
V novootvorenom a modernom Domove sociálnych služieb Centrál v Zlatnej na Ostrove majú dve zahraničné klientky, ktoré sa dostali na juh Slovenska cez sprostredkovateľa. Jednu z Bavorska (88) a druhú z Viedne (77). Pani Ludl má do rodného Bavorska asi 700 km a do Zlatnej ju priviezol dožiť jej syn. „Nerobíme rozdiely medzi našimi a zahraničnými klientmi, hoci najväčší problém máme najmä s komunikáciou. Obe ženy aj ich príbuzní, sú so starostlivosťou u nás spokojní,“ netají riaditeľka domova Andrea Frustaci Kádár. Zahraniční klienti sú samoplatcami a kým napríklad v Bavorsku by pani Ludl zaplatila 3 100 €, v Zlatnej ju to nestojí ani 700 €.
Do rúk personálu Domova sociálnych služieb Bonavita v Pohronskom Ruskove zverili svoje blízke dve nemecké rodiny. „Prvá klientka u nás žije už asi dva roky, druhú k nám priviezla rodina na základe referencií, ktoré o nás dostali,“ prezradil majiteľ zariadenia Peter Palášti. Vzhľadom na to, že obe ženy (82 a 78), ktoré majú zdravotne dosť ťažké stavy, majú svoje rodiny pomerne ďaleko, ich blízki sa o ne zaujímajú najmä telefonicky, minimálne raz ročne ich však aj navštívia. „Obe rodiny nemali na nás žiadne špeciálne požiadavky a so starostlivosťou o ich príbuzné sú veľmi spokojné,“ vraví Pálašti. Za pobyt zaplatia aj zahraniční klienti mesačne asi 700 .„Ich rodiny túto sumu uhradia vopred, takže to funguje veľmi dobre. Slovenským klientom síce časť hradí štát, ale i zahraniční si môžu vo svojej krajine na základe nášho potvrdenia požiadať o nejaký príspevok,“ dodáva Pálašti. Nemeckému sociálnemu združeniu VdK sa export starých ľudí nepozdáva a na najnovšie informácie reagujú zdesene: „Nesmieme ľudí, ktorí tu žili a pracovali, jednoducho odsunúť nabok. To je nezodpovedné,“ povedala prezidentka združenia Ulrike Mascher (74) pre nemecký Bild.
Beatha Z.: Moja dcéra ma poslala na Slovensko!
Bertha Z. (78) práve dotelefonovala. Usmieva sa. Urobilo jej dobre, že počula známy hlas. Hlas, ktorý jej tak veľmi chýba. Hlas svojej dcéry, ktorý už týždne nepočula. Nemecká dôchodkyňa Bertha zo Stuttgartu má totiž podľa nemeckého denníka Bild už druhý domov. Žije v zariadení Bonavita v Pohronskom Ruskove asi 910 kilometrov od svojho domova. O malú izbu sa delí s ďalšími penzistkami zo Slovenska. To, ako sa volajú, nevie. Sú to Slovenky a Bertha po slovensky nehovorí.
Aj dorozumievanie s opatrovateľkami je zložitejšie. Len vedúca
opatrovateľského domu totiž hovorí po nemecky, a tak tam Bertha podľa Bildu musí gestikulovať dovtedy, kým niekto neporozumie, čo chce. Predtým žila stuttgartská dôchodkyňa v penzióne v Bádensku-Württembersku, jej miesto stálo vyše 3 000 € a polovicu z tejto sumy platila jej dcéra - podnikateľka. „Zaplatiť 1 500 € mesačne je poriadne veľa, hľadala som inú alternatívu,“ povedala pre Bild Karin (52).
Cez sprostredkovateľskú firmu Seniorpalace prišla na Pohronský Ruskov, a tak jej mamu vyzdvihla sanitka spolu s troma kuframi a zobrala ju na Slovensko. Za sprostredkovanie zaplatila 1 980 €, mesačne neplatí ani tretinu z toho, čo v nemeckých penziónoch. „Dom je nižšieho štandardu, ale dôležité je, že sa o mamu niekto stará,“ dodala Karin. Jej matke to však jedno nie je. Prvý týždeň sa v noci budila a plakala. Na dcéru však nič zlé nepovie. Keď sa jej opýtate, či sa má dobre, odpovie: „No, áno.“ Karin jej v telefóne sľúbila, že ju čoskoro príde navštíviť. V decembri. Možno...