Z jedného slovíčka bol nakoniec rozhovor pre Nový Čas víkend, v ktorom slovíčko najlepší premenila na drobné a prezradila napríklad aj to, že do päťdesiatky určite strieľať súťažne neplánuje.
Barteková získala na tohtoročných olympijských hrách v Londýne bronzovú medailu. Okrem toho sa jej splnil tajný sen a stala sa členkou Medzinárodného olympijského výboru. A do tretice, práve na letnej olympiáde našla novú lásku a zaľúbila sa. O tom, aké má plány do budúcnosti a či uvažuje o bábätku, porozprávala exkluzívne pre Nový Čas víkend.
Obrovským úspechom bolo vaše tohtoročné zvolenie do Medzinárodného olympijského výboru, v ktorom Slovensko nemalo zástupcu od roku 2001. Ako sa vám to podarilo?
Stala som sa členkou komisie športovcov. Na tom, aby som mala šancu na úspech, som začala pracovať už dávno, keď ma Slovenský olympijský výbor poveril funkciou ambasádorky OH mládeže v Singapure a vyslal na konferenciu o športe v juhoafrickom Durbane. Zrejme to zavážilo medzi športovcami, ktorí volili svojich zástupcov do komisie počas londýnskych hier. Z 21 kandidátov som sa umiestnila v prvej štvorke.
Čo konkrétne znamená táto vaša funkcia?
Budem reprezentovať hlas športovcov v olympijskom hnutí, čo je pre mňa veľká zodpovednosť, aby som svojich „voličov“ nesklamala. Komisia sa stretáva raz-dvakrát ročne, okrem toho členstvo v komisii mi dalo právo zúčastňovať sa aj na zasadnutiach MOV, kde budem mať hlasovacie právo. Na budúci rok bude zasadnutie v Buenos Aires a na ňom sa rozhodne o novom prezidentovi MOV aj o mieste konania letných hier v roku 2020.
Vraj sa vám splnil sen, pretože vždy ste chceli pracovať v MOV...
Odkedy som si uvedomila, že by som rada spojila šport s predmetom môjho štúdia, zamerala som sa na to, aby som mohla pracovať pre Medzinárodný olympijský výbor. Veľmi sa teším, že voľby dopadli takto. Priznám sa, nepredpokladala som, že uspejem. Aj keď som si to v kútiku duše želala.
Nevyžaduje si vaša nová funkcia presťahovanie do Švajčiarska, kde je sídlo MOV?
Sídlom MOV je Lausanne a napriek tomu, že komisia sa bude stretávať tam, presťahovať sa nemusím. Budem na stretnutia dochádzať vždy, keď mi to dovolia športové povinnosti, alebo to vyriešim videokonferenciou.
Vyštudovali ste medzinárodné vzťahy. Pomohla vám táto škola pri vašej novej práci v MOV?
Škola mi dala veľký spoločenský rozhľad, výborný jazykový základ a hlavne: naučila som sa komunikovať s ľuďmi na vyššej úrovni. Vďaka tomu, že som vyštudovala diplomaciu, ľudia v MOV vnímali, že popri športe som sa dokázala venovať aj iným veciam, čo je dôležité.
Vráťme sa k letným OH v Londýne. Tam ste pre Slovensko vybojovali prvú medailu. Aký to bol pocit?
Bol to neopísateľný pocit, najmä keď si uvedomím, že až do poslednej chvíle som kedykoľvek mohla o medailu prísť a skončiť štvrtá. Medaila je odmenou za roky driny, dokonca si dovolím tvrdiť, že posledné dva roky som obetovala len tomu, aby Londýn dobre dopadol. Na ten pocit, keď som ju dostala na krk, nezabudnem nikdy, bola to úžasná eufória. Pekne som si poplakala, dokonca niekoľkokrát – takéto momenty dosť prežívam.
Súťažíte v brokovej streľbe, disciplíne skeet. Môžete vysvetliť pre laikov, čo to znamená?
Strieľam z brokovnice brokovými nábojmi. To znamená, že mám v náboji viacero dvojmilimetrových olovených brokov a nimi strieľam na letiace asfaltové terče s priemerom 11 cm, ktorým sa hovorí holuby.
Koľko rokov ste mali, keď ste začali? Čo malé dievča privedie k zbraniam?
Začala som v trinástich, keď je chrbtica u detí už vyvinutá a znesie jednostranné nárazy do pleca. Na strelnicu ma doviedol otec, ktorý je poľovníkom. Strieľal už predtým a my so sestrou sme ho chodievali povzbudzovať na preteky. Tam sa to celé začalo.
Venuje sa vaša sestra Lenka ešte stále skeetu? Nezávideli ste si, keď jedna z vás v minulosti vyhrala?
Lenka má malého synčeka, ale už sa opäť venuje streľbe a verím, že ešte zamieša karty. Samozrejme, že sme vždy súperili, ťahali a motivovali sme sa navzájom. Keď bola jedna lepšia, tak to druhú, samozrejme, mrzelo. Ale vedeli sme sa tešiť z úspechu navzájom, veď úspech ostal v rodine.
Aký máte medzi sebou vzťah? Hovorí sa, že dvojičky majú celý život zvláštne puto...
My sme si vždy dobre rozumeli, takže teraz, keď sa Lenka odsťahovala za manželom do Brna, si chýbame. Ale sme pravidelne v kontakte a navštevujeme sa tak často, ako to len ide a voláme si takmer denne.
Aký je denný režim vrcholového športovca?
U mňa to závisí od toho, v akej fáze tréningu práve som. Momentálne vstanem, idem si zacvičiť buď do posilňovne, na bežiaci pás a potom riešim svoje veci. Myslím tým školu, stretnutia so sponzormi, prípadne mediálne výstupy. Je mimo sezóny a začínam sa ešte len znovu dostávať do formy. Už budúci týždeň začínam makať, takže toho cvičenia bude niekoľkonásobne viac.
Museli ste niečo obetovať pre športovú kariéru?
Strieľam už 14 rokov, a to znamená, že od trinástich neviem, čo je to flákať sa po vonku alebo chodiť na diskotéky. Nehovoriac o tom, že zo školy sme vždy utekali na tréningy a počas víkendov boli vždy preteky. Človek sa vtedy naučí vážiť si voľný čas a využiť ho zmysluplne. Som ale rada, že som sa nevzdala vysokej školy. Štúdium ma vždy bavilo a napĺňalo.
Dá sa skĺbiť život profesionálneho športovca s plnohodnotným súkromným životom?
Dá sa, ale treba si poriadne zmanažovať čas a neplytvať ním pri veciach, ktoré sú pre život nepotrebné. Ja som sa to, chvalabohu, naučila. Keď som na strelnici, trénujem naplno. Keď som mimo nej, žijem úplne normálne.
Vyše štyri roky ste tvorili pár s Petrom Cmorikom. Zostali ste kamarátmi? Napíšete si napríklad esemesku?
Rozišli sme sa v dobrom, ale odvtedy sme išli každý vlastnou cestou a nie sme veľmi v kontakte. Máme každý svoj život, ale k úspechom si, samozrejme, blahoželáme.
Teraz máte nového partnera, vraj ste sa spoznali na olympiáde. Ako?
S Petrom sme sa registrovali už na olympijskom sľube, ale až na olympiáde sme sa začali spoznávať lepšie. Preskočila iskra a zrazu sme boli spolu.
Venuje sa tiež športu?
Je trénerom kajakárov.
Vaša sestra má malé dieťatko. Vás to ešte neláka?
Mám pocit, že ešte stále je pre mňa skoro. Dostala som sa do skvelého obdobia, keď sa mi darí v streľbe a v športovej diplomacii a cítim, že sa tomu chcem venovať naplno. Dieťatko má ešte čas. Keď si budem istá, že prišla tá správna doba, veľmi rada si dám pracovnú pauzu.
Kedy končia strelci so súťažami?
Nie sme limitovaní vekom do takej miery, ako iné športy. Kým má strelec dobré reakcie, zrak a najmä veľa chuti do tréningu a súťaženia, môže strieľať. Jedna Fínka skončila so streľbou po päťdesiatke, keď si vystrieľala miestenku na olympiádu, ale miesto prenechala mladšej kolegyni. Ale to už je extrém, na to sa ja nechystám. (smiech)
Aké máte plány do budúcnosti, čo by ste ešte chceli dokázať?
Teraz ma čaká náročné obdobie, budem obhajovať pozíciu svetovej dvojky, teda aj olympijskej medailistky, čo bude väčší tlak. Mám ešte veľké ambície, stále som nezískala titul majsterky sveta, na tom chcem pracovať v nasledujúcich sezónach. A v oblasti práce pre Medzinárodný olympijský výbor to bude hlavne o tom, aby som dobre reprezentovala záujmy športovcov a aby som dala všetkým členom najavo, že sa chcem v hnutí naozaj angažovať.