Herec, ktorého mnohí poznajú z Červeného vína, Dáždnika svätého Petra či Drevenej dediny pri príležitosti svojho životného jubilea Novému Času Nedeľa exkluzívne porozprával o svojom živote, láskach, trápeniach aj radostiach.
Karol Machata patril medzi najvychytenejších slovenských hercov minulého storočia. Lenže už dve desaťročia o ňom nepočuť, úplne sa stiahol... Divadelné dosky i kamery opustil v roku 1998 po päťdesiatich rokoch. Možno by bol vydržal aj dlhšie, veď síl mal dosť, ale doba sa zmenila.
„Nie, neodchádzal som z divadla zatrpknutý. Rozhodol som sa tak sám. Prišla nová vlna, a tak som si povedal, že stačilo. Ale viacerí sme cítili, že je čas odísť. V divadelnej šatni som bol s Pištom Kvietikom a my sme si už dávnejšie hovorili, že pôjdeme do dôchodku. A keď z divadla odišla aj Zdena Grúberová, povedal som si, že odídem aj ja,“ spomína herec na svoju rozlúčku. „Navyše, aj v súkromí som vtedy prežíval ťažké chvíle. Osud mi viac razy zasadil tvrdý úder...“ priznáva Machata.
Samota
Herec žije vo svojej vile pod bratislavským Slavínom sám. „Nie som na tom zdravotne tak zle, že by sa niekto musel o mňa starať. Samozrejme, pomoc od syna prijmem. Väčšie zásoby mi robí on, na menšie nákupy si peši zájdem sám a ešte si aj uvarím,“ vraví herec. „Žijem si život v pokoji a zdravie mi slúži. Len prekonať schody, ktoré k domu vedú, z tých som uťahaný. Pritom som ešte taký zdatný, že by som mal po nich vybehnúť,“ hovorí. „Aj teraz som zo schodov a z chodníka odhŕňal sneh.“
Jediná láska
Už štyri roky je vdovcom. So svojou manželkou Mariannou prežil 58 rokov. Spoznali sa v ochotníckom divadle u františkánov. „Bola odo mňa mladšia o jeden deň a jej otec bol letecký dôstojník. Jeden z prvých, ktorí lietali za prvej svetovej vojny v Taliansku so Štefánikom,“ hovorí Machata.
Marianna študovala na konzervatóriu klavír a tam sa za ňou pobral aj on. „Nechal som vysokú školu obchodnú a začal som študovať dramatický odbor na konzervatóriu. Vysoká škola múzických umení vtedy neexistovala. S Mariannou sme spolu chodili päť rokov a na Silvestra v roku 1950 sme sa zobrali. O desať mesiacov sa nám narodil syn Marián. Dostal meno po mame.“
Rany osudu
Po základnej vojenskej službe, ktorú si Machata odkrútil najskôr v Brezne a potom v Armádnom divadle v Martine, prišiel na svet aj jeho druhý syn Stašek. „Keď sa dral na svet, tak sme hrali hru Surovô drevo od Bukovčana a moja postava sa volala Stašek. So Zdenou Grúberovou sme tam hrali mileneckú dvojicu. S manželkou sme si priali dievča, a tak si asi viete predstaviť, akými gestami mi zo zákulisia dávali najavo, že to nie je dcéra, ale syn,“ spomína so smiechom herec.
„S mojou ženou sme prežili prekrásny život. Najskôr sme bývali na Grösslingovej ulici v meste, potom sme si kúpili starší dom so záhradou. Marián vyštudoval medicínu, Stašek na FAMU v Prahe kameru.“
Pekné chvíle však striedali smutnejšie. „Keď mal Stašek 45 rokov, dostal embóliu pľúc a zomrel. Bola to pre nás strašná rana. Manželka z toho žiaľu ochorela a ja som potom z divadla odišiel,“ vraví smutne herec. Pani Marianna sa už z ťažkej rany nikdy poriadne nespamätala. Chorľavela stále viac, strácala zrak... Herec sa však o svoju lásku staral až do poslednej chvíle života.
Ťahúň
Karol Machata má za sebou pestrú kariéru a ako herec sa na nedostatok práce rozhodne sťažovať nemohol. Hrával v divadle, chodil na zájazdy, nakrúcal filmy, hral v televízii, rozhlase...
„Nerád sa chválim, ale ja som toľko toho nahral, až som závidel kolegom, ktorí nehrajú,“ spomína herec, ktorého ešte aj rozhlasové večerníčky patria k nesmrteľným. „Považujem sa za jedného z ťahúňov, akými boli napríklad Ctibor Filčík či Julo Pántik. Ale boli to pekné časy, v divadle sme boli ako jedna rodina,“ hovorí umelec. „Najviac som sa priatelil s Gustom Valachom. Často sme chodili na 14-dňové zájazdy ako vlakový súbor. Hrávali sme v slovenských mestách, dokonca sme boli aj v Poľsku,“ spomína. „Bývali sme vo vlaku a niektorí si tam priniesli dokonca aj periny. Bol to taký namáhavý kočovný život.“
Šepkárska búda
Machata si počas svojej kariéry zahral stovky divadelných i filmových postáv, za čo dostal niekoľko ocenení. „Začínal som ako šepkár v ochotníckom divadle u františkánov. Potom ma z tej šepkárskej búdy vytiahli na javisko a odvtedy som hral. V roku 1949 mi riaditeľ Andrej Bagar a šéf činohry Jozef Budský ponúkli v SND miesto eléva, neskôr som v ňom dostal stále angažmán,“ rozoberá Machata.
„Pamätám sa, že s Františkom Dibarborom sme sa vyšantili v hre Veselé panie z Windsoru, ktorú sme hrali veľmi dlho. Ale hru Atentát, ktorú sme odohrali len tri razy nám zakázali...“ Spomienok má veľa, ale rád sa vracia aj k starším filmom, ako boli Posledná bosorka či Dáždnik svätého Petra, kde sa museli učiť texty po maďarsky a maďarskí herci zasa po slovensky. Veľakrát vraj ani nevedeli, čo hovoria.
Život na Záhorí
Aj keď Machata nepochádzal z hereckej rodiny, v génoch to zrejme mal. „Moja maminka rada chodila do kina, mali sme doma rádio a gramofón, ktorý sme dávali v nedeľu do okna a púšťali sme platne s pesničkami. To sú veľmi romantické spomienky. Bývali sme v Malackách neďaleko lesa, kasární, kúpaliska, bolo to detstvo plné slnka...“ opisuje svoj život herec a dodáva: „Ako malé deti sme o televízii len snívali, keď sme sedávali na priedomí. Raz po búrke prišiel kamarát a rozprával nám, že jeho tata čítal, že v Amerike a Londýne majú ľudia doma kino. A my sme mu to neverili.“
Rakúski predkovia
Machatovci žili striedavo v Bratislave aj v Malackách, kde Karolov otec postavil dom. „Otecko bol počas vojny žandárom. To bolo ešte za Rakúsko-Uhorska a nosil uniformu s klobúkom s kohútim perom. V roku 1918 prešiel do štátnych služieb, stal sa zamestnancom súdnictva v Malackách, potom aj v Bratislave na Kozej ulici. Tam som sa preháňal po chodbách a tenisovou loptičkou sa mi občas podarilo rozbiť okno. No, bol som živé decko...“
Keď si Machatov otec bral jeho mamu, bola už vdovou s piatimi deťmi. „Vlastných súrodencov som mal troch, brata, dve sestry, jedna z nich ešte žije, a potom som bol ja. Poškrabok, čiže posledný, ako sa na Záhorí hovorí,“ smeje sa herec. Dokopy ich bolo deväť detí, ale nevlastní súrodenci už boli odrastení. „Mama pochádzala z rakúskeho poľovníckeho rodu a môjho starého otca - grössvatera si sem priviedol gróf Pállfy ako hospodára, aby mu strážil celý revír na Záhorí.“
Budúcnosť
Karol Machata má predsa len v živote šťastie. Napriek trápeniam, ktoré prežil, mu slúžia zdravie aj pamäť, v ktorej má uchovaných toľko spomienok, že by to vydalo na knihu. Nežije však len z nich. Má totiž rodinu, ktorá na neho nezabúda. Radosť mu robia štyri vnúčatá a tri pravnúčatá. „Staškove dve deti sa s mamou odsťahovali do Švédska, keď sa po druhý raz vydala. Vnučka od syna Mariána sa zasa vydala v Austrálii. Vyštudovala ekonómiu s červeným diplomom,“ chváli sa hrdý starý otec. „Momentálne žije s manželom v Londýne, kam ju vyslala firma, v ktorej pracuje. Vnuk Martin sa oženil s Chorvátkou, žijú v Záhrebe a majú tri deti.“
Pravnúčatá mu robia radosť. „Mám osemročnú pravnučku, ktorá už hrá na klavíri, a ďalšie dve dievčatká majú štyri a dva roky. To sú takí malí čerti,“ opisuje herec. „Ja im hovorím, že nie sú Chorvátky, ale Srbky. Také sú divoké. Keď odo mňa odídu, nefunguje telefón, zapatrošia všetky ceruzky... Veľmi sú živé. Odkedy odišli, aj pes sa schováva. Je už starší a tieto dve malé si ho osedlávali ako koňa a teraz ledva vláči nohy za sebou,“ smeje sa herec a v jeho hlase cítiť lásku. A ako oslávi legenda svoje nedeľné životné jubileum? „Je to pekné výročie, veď dožiť sa toľko rokov... Ale ja narodeniny neoslavujem,“ dodáva. Maestro, tak všetko najlepšie!
