Jozef Vajda patrí už dlhé roky k slovenskej hereckej špičke. Účinkuje v Činohre Slovenského národného divadla a stvárňuje hlavnú postavu v seriáli Horúca krv. Nežnejšie pohlavie ho stále vníma ako sexsymbol, ale jeho srdce patrí iba priateľke Júlii.
Narodenie dcéryČakali sme prvého potomka, v tom období ešte neboli možnosti, aby sme sa dopredu dozvedeli, či to bude dievčatko, alebo chlapček. V ten večer som mal predstavenie. V pauze som telefonoval do nemocnice a dozvedel som sa, že som otec a mám zdravú dcéru. Bol to taký silný a krásny pocit, že hneď som to povedal kolegom.
Narodila sa mi Lea. Dušan Tarageľ sa neudržal a keď som mal výstup, tak ma zavolal: Lea, poď sem. Vtedy som prišiel na javisko a musel som to svoje šťastie povedať všetkým ľuďom v hľadisku. Bol to úžasný a nezabudnuteľný pocit, že som sa stal otcom.
Prvýkrát na maratóne
S priateľom Milanom Kňažkom sme sa rozhodli prekonať a prihlásili sme sa na Košický maratón. Vzali sme to veľmi vážne. Dvojfázové tréningy na Železnej studienke a nekonečné behanie v každej voľnej chvíli. Po štyroch mesiacoch driny prišiel vytúžený deň. Keď sme bežali, tisíce ľudí pri trati kričali: Kňažko, Kňažko a ja si hovorím: Mňa tu nikto nepozná? A zrazu sa ozvalo v dave: Jožko, Jožko! Narástli mi krídla od radosti, ale vtom sa ozvalo: Jožko, Jožko Króner, pridaj. Pochopil som, že ešte musím prejsť veľa kilometrov, aby ma ľudia poznali.
Prvýkrát na javisku
Vyrastal som v Nimnici na strednom Slovensku. Otcov brat Paľo Vajda, ktorý hral v orchestri Slovenského národného divadla na flaute, ma raz pozval do Bratislavy. Nikdy nezabudnem, keď ma ako malého chlapca prvýkrát zobral do Slovenského národného divadla a videl som hru Lampáš v réžii Karola Zachara. Veľkoleposť a mágia divadla ma očarili až natoľko, že som zatúžil stať sa hercom a tento sen sa mi plní každý deň.
Prvé auto
Za tvrdého socializmu nebolo možné prísť do obchodu a kúpiť si auto. Cez najväčšie známosti som konečne mohol prísť do Mototechny na Trenčianskej ulici a prevziať si svoje prvé auto. Bola to červená Škoda Garde. Celý šťastný som nastúpil a šiel domov do Petržalky. Keď som prešiel cez starý most, zrazu som pocítil tvrdý náraz. Zozadu do mňa narazilo policajné auto, ktoré nemalo v poriadku brzdy. Keď som vystúpil, neudržal som slzy, pretože moje nové auto bolo zničené. A keďže za socializmu všetko šlo, na druhý deň ma zavolali a dali mi kľúče od novučičkého auta. Len s jednou chybičkou – nebolo červené, ale bledomodré ako hrnce mojej babky. Preto som ho volal Bublinka.
