Klement Gottwald: Zomrel dva dni po Stalinovom pohrebe

Neveselé spomienky na tie časy prenasledujú mnohých ľudí aj po 60 rokoch od jeho smrti. Klement sa narodil 23. novembra 1896 chudobnej robotníčke ako nemanželské dieťa. Ešte pred prvou svetovou vojnou osud Gottwalda zavial do Viedne, kde sa vyučil za drevára a nadviazal kontakty so sociálnodemokratickými spolkami. V roku 1914 Európu zachvátil vojnový požiar, aj „Klemo“ si obliekol uniformu rakúsko-uhorskej armády a zúčastnil sa bojov na východnom fronte. Dezertoval, prebehol na ruskú stranu a ešte väčšmi nasiakol komunistickými myšlienkami.

Postup v kariére

Po vojne začal na Slovensku budovať svoju politickú kariéru. Najprv v Banskej Bystrici ako redaktor časopisu Hlas ľudu, neskôr spolupracoval pri vydávaní ďalších slovenských komunistických periodík. Gottwald prijímal aj ďalšie funkcie, postupne sa vypracoval medzi najvplyvnejších funkcionárov a ako delegát slovenských komunistov sa zúčastňoval aj celoštátnych zjazdov. Od roku 1926 pracoval na pražskom sekretariáte KSČ.

Gottwald bol stále viac posadnutý myšlienkou pretvoriť stranu podľa sovietskeho vzoru. Intrigy, osočovanie, časté návštevy Moskvy viedli napokon k tomu, že už o tri roky neskôr sa Gottwald stal generálnym tajomníkom KSČ. Mal iba 33 rokov. „Sme stranou československého proletariátu a naším najvyšším revolučným štábom je Moskva. A my sa chodíme do Moskvy učiť, viete čo? My sa od ruských boľševikov do Moskvy chodíme učiť, ako vám zakrútiť krk! A vy viete, že ruskí boľševici sú v tom majstri,“ rečnil 21. decembra 1929 v poslaneckej snemovni.

Hrozby

V roku 1939 vznikol nacistickým Nemeckom riadený Protektorát Čechy a Morava, KSČ bola zakázaná a Gottwald emigroval do Sovietskeho zväzu. Aj v exile začal ťahať za správne páky, na svoju stranu získal Benešovho veľvyslanca v Moskve Zdenka Fierlingera či budúceho ministra obrany Ludvíka Svobodu. V decembri 1943 sa ambiciózny komunista dohodol s predstaviteľmi československej vlády v Londýne na zjednotení odboja, na jar 1945 sa vrátil do Prahy ako podpredseda vlády a po víťazstve vo voľbách v roku 1946 zastával funkciu predsedu vlády.

Treba spomenúť, že na Slovensku vtedy získala najviac hlasov, až 62 percent, Demokratická strana. Gottwald sa pripravoval na definitívne uchopenie moci, darilo sa mu nadobudnúť vplyv v bezpečnostných zložkách. „Dnes ráno som prezidentovi podal návrh na prijatie demisie ministrov, ktorí odstúpili 20. februára tohto roku. A súčasne som pánovi prezidentovi navrhol zoznam osôb, ktorými má byť vláda doplnená a rekonštruovaná. Môžem vám prezradiť, že pán prezident všetky moje návrhy, presne tak, ako boli podané, prijal,“ tento Gottwaldov prejav z balkóna pražského paláca Kinských ukončil nepokojné dni februára 1948. Predchádzali mu totiž Gottwaldove hrozby občianskej vojny a sovietskeho zákroku. Beneš napokon demisiu prijal a vymenoval vládu, ktorú už naplno ovládali komunisti. V júni sa Gottwald stal prezidentom. Začala sa vyše 40-ročná totalitná vláda, poznačená tisíckami nevinných obetí.

Stokorunáčka

Československý prezident vždy holdoval alkoholu, keď sa však rozmohli v krajine politické procesy, zlozvyku prepadol ešte viac. Ľudia si v ťažkých časoch potrebovali uľaviť aspoň humorom, a tak motívom vtipov bola Gottwaldova manželka Marta. Prvá dáma sa snažila oblečením, vizážou i vystupovaním napodobovať svoju predchodkyňu Hanu Benešovú. Pre svoju vrodenú neotesanosť však pôsobila komicky.

Začiatkom marca 1953 zomrel vodca Sovietskeho zväzu Stalin a tyranovho pohrebu sa, prirodzene, zúčastnil aj Gottwald. Domov cestoval leteckým špeciálom a krátko po pristátí v Prahe sa posťažoval predsedovi vlády Antonínovi Zápotockému, že sa necíti dobre. O dva dni - 14. marca - bol Gottwald mŕtvy. Oficiálnou príčinou smrti bolo prasknutie aorty. Medzi ľuďmi sa však pošuškávalo, že prvého komunistického prezidenta zabili alkoholizmus a roky neliečený syfilis.

Gottwaldovo telo bolo mumifikované podľa Leninovho vzoru a následne vystavené v mauzóleu na pražskom vrchu Vítkov. Po čase sa však začalo rozpadať.Najskôr niektoré časti tela nahrádzali atrapami vyrobenými vo filmových ateliéroch Barrandov, napokon však v roku 1962 Gottwalda spopolnili.

Paradoxne, o „Klemovi“ sa často hovorilo aj v roku 1989, keď sa komunistické zriadenie rúcalo. Mesiac pred pádom režimu sa do obehu dostala zelená stokorunáčka s portrétom Klementa Gottwalda. Ľudia bankovkou nechceli platiť a podobizeň robotníckeho prezidenta prepichovali a preškrtávali...

Historik Peter Jašek: Stalinizmus sa u nás skončil neskôr ako v ZSSR

Kedy Slováci prvýkrát pocítili kult sovietskeho vodcu Stalina?

- Stalinov kult bol na Slovensku prítomný už od čias druhej svetovej vojny, keď na naše územie prenikali vojaci sovietskej armády. V Sovietskom zväze bolo postavenie Stalina nedotknuteľné, trochu zveličene môžeme povedať, že mal pozíciu boha. A toto si, samozrejme, v trochu miernejšej forme, osvojili aj slovenskí komunisti.

Ako sa tento kult na Slovensku prejavoval?

- Po Stalinovi pomenúvali ulice, budovali sa sochy sovietskeho diktátora, jeho meno niesol aj najvyšší slovenský vrch Gerlachovský štít. Prípitky na Stalinovo zdravie tvorili neodmysliteľnú súčasť straníckych schôdzok. Vlny brutálnych represií proti skutočným aj domnelým nepriateľom však zároveň vnášali do spoločnosti neustále napätie. Kolega neveril kolegovi, sused susedovi, každý sa bál, že sa nejakým spôsobom preriekne.

Našli sa bežní Slováci, ktorí Stalina naozaj zbožňovali? Alebo to bolo len divadlo?

- Mnoho slovenských komunistov bolo stotožnených s jeho politickou líniou a videlo v ňom ozajstného generalissima. Jeho smrť otriasla ľuďmi najmä v Sovietskom zväze, tam boli slzy smútku úprimné. Na Slovensku to bolo inak. Pre obete režimu, ale v konečnom dôsledku aj drvivú väčšinu spoločnosti, jeho smrť nasledovaná smrťou Gottwalda bola úľavou.

S politikou Stalina sa spájajú milióny obetí, politické procesy, gulagy. Ako prebiehali vykonštruované procesy na Slovensku?

- Prvé procesy sa rozbehli už krátko po 2. svetovej vojne, po prevrate v roku 1948 sa obeťami procesov stali všetky vrstvy obyvateľstva. Politickí protivníci z Demokratickej strany, príslušníci odboja zo Západu, duchovní, bohatí roľníci, v poslednej fáze aj nepohodlní komunisti. Obviňovaní boli z podvracania republiky, vyzvedačstva či buržoázneho nacionalizmu, skrátka boli triedni nepriatelia. Štátna bezpečnosť vynucovala brutálnymi metódami od obvinených priznanie z činov, ktoré nespáchali.

Dá sa vyčísliť počet slovenských obetí stalinistických zločinov?

- Na Slovensku fungovalo 80 väzníc, 6 táborov nútených prác a 4 pomocné a trestné prápory. Vo väzení bolo približne 70 000 ľudí, v táboroch nútenej práce asi 8 200 ľudí. Približne 7 000 Slovákov Sovieti uniesli do gulagov, z nich viac ako 500 útrapy neprežilo.

Znamenala Stalinova smrť koniec jeho kultu?

- Smrťou Stalina dochádzalo k postupnému uvoľňovaniu pomerov. Rušili sa pracovné tábory, vlna represií opadla. K zmenám však dochádzalo rýchlejšie v Sovietskom zväze ako v Československu. U nás totiž zostala pri moci stalinistická garnitúra, ako boli napr. slovenský komunista Viliam Široký či neskorší prezident Antonín Novotný. Dôsledná destalinizácia prišla až v 60. rokoch.

Autor: © Nový Čas