Hoci sa spolu zhovárame prostredníctvom aplikácie skype – vy v Prahe, ja v Bratislave - váš povestný optimizmus a pozitívna energie doslova vyskakuje z obrazovky počítača. Ako to robíte?
Zistil som, že keď sa na tých 83 rokov dívam späť, tak je to 38. A to je rok, v ktorom som sa narodil – v roku 1938. Narodil som sa v apríli, na deň čarodejníc. Ja mám symbol bláznivosti v krvi. Niektorým magickým číslam verím a pozerám sa na ne aj naopak. Takéto vnímanie vecí naopak je vlastne filozofia. Všetko má dve tváre... A naopak. Myslím si, že všetko človek získa v mladosti – talent, zmysel pre spravodlivosť, pre rovnováhu a aj tú bláznivosť. Ja celý život snívam a potom sa s tými vysnívanými vecami musím nejako popasovať, takže nemám čas zostarnúť! (smiech) Lebo keď o niečom snívate, tak podvedome robíte všetko, aby sa to stalo. A čo sa babe zdalo, to sa babe stalo – hovorí slovenské porekadlo a ono to platí nielen na baby.
Prezradíte mi váš tajný elixír života?
Otec mi hovoril veci, ktoré ma sprevádzajú celý život. Keď ti chutí jesť, tak jedz, keď ti chutí piť tak pi, keď ti chutí fajčiť, fajči. Rob všetko, čo ti chutí! A keď robíš prácu, rob ju s rovnakou vášňou a ona bude posvätená. A musím vám povedať, že v živote som sa nevyhýbal ani vínu, ani fajčeniu, ani prekážkam.
Pochádzate z malej dedinky Kojšov na východe Slovenska. Život vás však zavial do Prahy. Snívali ste aj o tom, že budete žiť vo veľkomeste?
Do Kojšova neviedla žiadna komunikácia. Pamätám si, ako som sa vybral richtár do mesta na koni cez hory a o tri dni sa vrátil s bicyklom. Vymenil koňa za bicykel! Už z diaľky zvonil, celý zafúľaný, lebo sa po ceste učil jazdiť na dvoch kolesách. Videli sme, ako sa veľkou rýchlosťou rúti do dediny. Keď som zbadal ten bicykel, pochopil som, že tam niekde v diaľke žijú ľudia, ktorí vymysleli takú ohromnú vec. Bol som prekvapený a hovoril som si: Bože ako rád by som videl ten veľký svet! Vyštveral som sa na Folkmársku skalu, odkiaľ bolo vidieť Kojšovskú hoľu, celé okolie. A tam niekde v diaľke som objavil strechy nejakých domov. A začal som snívať… A časom som sa do toho sveta dostal. Osud to tak zariadil. Po vojne sme sa s rodičmi presťahovali z Kojšova do Košíc.
Možno práve to, že ste vyrastali mimo veľkého sveta, vo vás prebudilo fantáziu a obrazotvornosť, ktoré ste využili neskôr vo svojich filmoch.
Niečo na tom bude. Civilizácia ešte nemala také pazúre, aby sa dostala cez tie hory k nám. Ale vojna už mala pazúre. Kojšov bola partizánska obec, v noci tam boli partizáni, cez deň Nemci. Ako dieťa som nemal strach z vojny. Zbrane mi pripadali ako hračky. Pamätám si, ako sme všetci utekali cez rieku do krytu pred Nemcami. Ja som sa zastavil a s úžasom som sledoval, ako sa v slnku leskli náboje. Vyzerali, ako keby vystreľovali zo striekacej pištole. Náboje dopadli predo mnou, zavŕtavali sa do zeme a ja som sa na to s údivom díval, že takúto hračku by som chcel.
A netušili ste, že raz vás tieto zážitky, pretavené na filmové plátno, preslávia vo svete oveľa vzdialenejšom, než boli strechy domov, ktoré ste videli z Folkmárskej skaly.
Netušil. S obľubou hovorím, že som sa narodil skôr, ako sa rozbehla televízia u nás a možnože aj vo svete. Tým nechcem povedať, že som starší ako televízia, ale že som filmár. A všetko, čo televízia má, získala z filmu. Veľký mág Federico Fellini televíziu nenávidel, lebo vtedy svojou technickou nedokonalosťou ničila jeho nádherne filmy. Dokonca nakrútil o tom film „Ginger a Fred“, v ktorom sa jej vysmieva. Keby Federico žil, tak by bol k televízii už možno zhovievavejši. Síce zdevastovala kultúrne prostredie, v čom sa nemýlil, ale vďaka nej vznikli i digitálne triky, ktoré filmu dovolia robiť väčšie zázraky. Zoberte si napríklad scénu z prvej Perinbaby, kde Alžbetka s Jakubom letia v balóne a vedľa nich letí principál, herec Karel Effa (†71). Pri nakrúcaní boli tri žeriavy, na jednom bol priviazaný balón a na druhom principál. Herci viseli na malých neviditeľných lankách, nesmeli sa príliš obracať, lebo keby sa pretrhlo jedno lanko, pretrhnú sa ostatné a herec spadne. Bolo to nebezpečné. V mojej novej Perinbabe sú už moderné prvky, určené deťom, ktoré pracujú na počítači a vedia, že zázraky sa dajú robiť aj iným spôsobom, než lankami z nebies. Zavesím si ich pokojne na reťaz, ktorú potom v počítači vygumujem.
Je obdivuhodné, že ste si poradili s technickými vymoženosťami dnešnej doby. Baví vás učiť sa to alebo je to z donútenia, napríklad, aby ste mohli pracovať práve s trikmi pri filmovaní?
Odpoviem vám zas na príklade. Keď som prišiel do Košíc, videl som ísť dom na kolieskach - a to bola električka. Žasol som aj nad splachovacím záchodom. Keď som prišiel prvý raz do kina, stále som dumal, odkiaľ sa tam tí herci berú. Prvé scenáre som písal na písacom stroji. Mal som starú Remingtonku. Keď som písal scenár, vždy, keď som niečo dopísal, zistil som, že by to mohlo byť inak, že by som ten dialóg mohol dať na iné miesto. Tak som tie strojom popísané papiere rozstrihal, prelepoval, a znovu prepisoval… Teraz je to rýchlejšie, ak chcem niečo zmeniť, tak to jednoducho vymažem, alebo presuniem.
Keď sa spätne obzerám na cestu, ktorou som prešiel, zistil som, že som prežil vojnu, menu peňazí, prežil som niekoľko prezidentov, socializmus, perstrojku, nežnú revolúciu a prechod ku kapitalizmu. Zažil som čiernobiely film, ktorý prešiel na farbu, stereoskopický film umocnený surround dolby digital zvukom. Vývoj techniky ovplyvnil aj filmové žánre. A práve to ma prinútilo, aby som si techniku všímal. Pretože určitým spôsobom je osožná a pomáha, hoci niekedy aj ničí. Ako oheň, ktorý môže pomáhať, ale aj ničiť.
