Ako teda prežívate už rok a pol pretrvávajúcu pandémiu?
Všetko, čo prežívam sa mi odráža v tvorbe. Pred pár rokmi vyšla moja kniha „Živé striebro“, teraz som napísal druhý diel, a chcem napísať aj tretí. Namiesto filmovania maľujem. Od roku 2000 som mal veľa výstav, aj v zahraničí. Skoro 60 rokov kráčam vedľa filmu, a snažím sa držať s ním krok. Kedysi sa písali knihy, aby zbavovali ľudí strachu zo smrti. Teraz musíme krútiť filmy, ktoré budú zbavovať ľudí strachu zo života. Pretože ten je dlhší ako smrť. Keď som nakrúcal film Vtáčkovia, siroty a blázni, už vtedy som v jednom interview povedal, že doba, v ktorej žijeme, je šialená. Ale po nej príde ešte šialenejšia Zažartoval som, a mal som pravdu. Dnešnú dobu považujem za ešte šialenejšiu.
V čom je podľa vás šialenejšia?
Hovoriť o tom, že by deti nemali byť vychovávané matkou a otcom, ani dostávať informácie o ďalšom živote od rodičov, považujem za šialenstvo. Považujem za šialené, aby sa 14-ročný človiečik mohol rozhodnúť, aké bude jeho pohlavie, keď o tom ešte nič nevie. Považujem za šialenstvo, keď deti učíme, aby premýšľali o sexe už v materskej škole, pretože ich zbavujeme krásy z objavovania lásky a tajomstva života. Považujem za šialenstvo v ľuďoch pestovať strach.
Svet sa zatvoril, opatrenia zasiahli mnohých ľudí, nielen umelcov. Aké pocity to vo vás vyvoláva?
Je to ako zlý sen. Svet sa zúžil na príkazy a nariadenia. Vytratil sa dialóg. Myslím si, že keď začneme hovoriť pravdu, pomenujeme si naše pochybenia, všetko sa zmení. A múdrosť, ktorú sme zdedili po predkoch, sa v nás zobudí a uspeje.
Hoci aktuálne sa opatrenia uvoľňujú, zďaleka nie sme tam, kde predtým. Ako sa podľa vás odrazí táto „nekultúrnosť“ v budúcnosti na spoločnosti?
Kultúra a umenie sú potrebné nielen pre umelca, ale pre každého človeka. Nie nadarmo sa vraví, že je to naša duševná potrava. Už tisícročia podáva o nás svedectvá. Kedysi umenie malo veľkú váhu a bolo súčasťou vzdelania. A kam sa to dnes všetko podelo… Kamery nám hrdzavejú, kiná, divadlá a výstavné siene sú zavreté, ľudia sa nemôžu stretávať a deti nechodia rok do školy. A tak sa pýtam ako v detstve: Prečo sa máme báť života? Prečo, prečo... V Tisícročnej včele je veta: Keď zbrane rinčia, múzy mlčia. Pred II. svetovou vojnou sa v jednom interview pýtali Wericha, čo sa to deje s českým národom, že všetci sú nejakí nervózni. A on odpovedal: Ľudia sú nervózni, ako keď má prísť vojna. A vojna prišla. Keď sa skončila, ľudia boli boli odrazu na seba milí. Pochopili, že všetko musia znovu obnoviť, vystavať, a že si musia vzájomne pomáhať. Mali sa radi a znovu si začali vážiť život. Keď sa nad týmto zamyslíme, môžeme naše uzdravenie urýchliť.
Inšpirovala vás pandémia pre nejaký ďalší film?
Chcem zostať vo svojich filmoch v niečom mladý. Chcem sa venovať témam, ktorými by sa mala zaoberať nová filmová generácia, ale nerobí to. Vediem na filmovej škole katedru réžie. Odučil som niekoľko poslucháčov, do ktorých som vkladal nádej, ale zatiaľ som nenašiel generála s „maršálskou palicou“, ktorý by zasvätil svoj život filmu. Mladí tvorcovia napodobňujú to, čo sme už urobili my, a nejdú ďalej, aj keď doba to od nich žiada. Všimli ste si, že prvý film, ktorý bol o Nežnej revolúcii nakrútený, bol „Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý“, ktorý som nakrútil už v roku 1991? Tak aj teraz som dokončil scenár „Kruh v kruhu“, príbeh sa dotýka chaotického sveta, v ktorom žijeme. Predložil som ho odbornej komisii Audiovizuálneho fondu. Jeden z jej členov, v rozprave priznal, že tak bizarnú tému a zaujímavý pohľad na svet čakal od niekoho mladšieho. A paradoxne, mladí členovia komisie scenár zamietli.
