Prečo? Ako vám to zdôvodnili?
Jednej členke komisie sa zdal príbeh tak zložitý, že nestačila v ňom sledovať moje nápady a vstrebať všetky informácie! Trochu mi to pripomenulo problém študenta prvého ročníka réžie. V televízii, rozhlase, na internete sa na nás chrlia informácie merané na sekundy, a generácia, ktorá na tomto skratkovom systéme myslenia odrástla, nedokáže v scenári sledovať príbeh pracujúci s myšlienkami pre dvojhodinový film. Ale to je možno „pudlo“ problému, že sú to myšlienky, a nie informácie. (smiech)
Práve ste sa zasmiali, ale pri niektorých rozhodnutiach človek nevie, či sa má smiať, či plakať…
Pobavilo by ma to, keby tieto nezrelé rozhodnutia nemali dopad na kinematografiu ako takú. Filmový scenár nie je literatúra, a treba ho vedieť čítať. Pre režiséra je to recept na upečenie torty. Film je tá torta, z ktorej si každý divák ukrojí, a povie, či má chuť ešte na jeden kúsok. Z mnohoročnej skúsenosti viem, že divák, nielen u nás, ale doslova na celom svete, má rád nápady a prekvapivé obrazové stvárnenie a jediné, čo tvorcovi neodpusti, je nuda.
Pri vašich filmoch sa divák nikdy nenudil…
Keď som išiel krútiť Tisícročnú včelu, mnohí kolegovia ma varovali, že tak zložitý scenár sa nedá nakrútiť. Že je to monumentálny príbeh, cez tri generácie, veľa malých postáv, a že sa v tom divák stratí. Každým rokom sa mi potvrdzuje, že za podmienok, ktoré sú dnes vo fonde nastavené, by nevzniklo veľa mojich filmov. Tak ako nevznikli moji Slovania, lebo členovia komisie audiovizuálneho fondu si jeho realizáciu nevedeli predstaviť. A tak sa nakrútili iní Slovania tak, ako si to táto generácia filmárov predstaviť vie.
Jedno však musím priznať, že našu generáciu predbehli mladí v tom, že majú guráž a nekonečné sebavedomie. Bez zaváhania si sadnú do komisií a hodnotia scenáre iných tvorcov. A pritom všetko, čo film robí filmom, čo v ňom bude zaujímavé pre diváka, nevedia v scenári odčítať. A dajú palec hore, alebo dolu. Len tak. Čo sa im za tie roky však podarilo, je, že úroveň kinematografie a kultúry dosiahla svoj vrchol v priemere.
Čím to podľa vás je?
Vždy ma zaskočí, že slovenskí, ale i český filmári akosi spohodlneli. Kvôli peniazom, sú bez názoru a rebélie. Zatiaľ sú v prevahe agitky a jednoduché komédie. Umelecky ani myšlienkovo prevratné som na plátne kín z domácej tvorby veľa nezaznamenal. Myslím si, že umenie nemá slúžiť politike, má slúžiť ľuďom. Chápem, že je jednoduchšie a istejšie ísť s prúdom politickej korektnosti, ale zabúdajú, že objednávky trvajú iba počas daného režimu.
Kedysi sa o nás hovorilo, že Slováci sú taký národ, že prídu, buchnú rukou po stole a všetko sa zmení. Neviem, čo sa stalo. Dnes každý čaká, že všetko vyrieši Ježiš Kristus, politici, cirkev, alebo že nás zachráni niečo v zahraničí… Je mi z toho smutno, ale stále verím, že Slováci nájdu v sebe silu. Ako by povedala moja babička, na dne každého zúfalstva drieme nádej. Musíme veriť, že všetko dopadne dobre, že sa všetci spamätáme a zobudíme. Silnejší a rozumnejší. Verím, že moja druhá Perinbaba sa stretne s divákmi a pohladí im dušu. Je to príbeh o hľadaní šťastia a lásky, čo dnes tak veľmi potrebujeme. Rád by som všetkých povzbudil jej mottom: Keď veríš snom, splnia sa ti, keď veríš láske, nájde si ťa. Dovidenia v kinách, milí priatelia...
