Verila v uzdravenie
Napriek ťažkému stavu v nemocnici jej ani raz nenapadlo, že by nemala prežiť. Skôr mala starosť o iných pacientov. „Vola som sestričky, keď bolo treba k niekomu inému privolať pomoc. Myslím si, že psychika robí zázraky. Bol tam napríklad jeden starší pán, ktorý vkuse hovoril o tom, že už aby sa to skončilo, lebo on musí ísť do záhrady, treba sadiť. Že sa potrebuje rýchlo dostať preč z nemocnice, musí skontrolovať marhule, či nepomrzli… Pobyt v nemocnici zvládol, hoci bol na tom dosť zle. Na druhej strane, bol tam mladý, 29-ročný muž, ktorý bol od začiatku skeptický, rozprával o tom, že to aj tak neprežije, mal výčitky, že nakazil svoju starú mamu. A zomrel. Veľmi ma to vzalo…“ priznáva so smútkom v hlase.
Omša za Moniku
Napriek úsiliu lekárov sa Monikin zdravotný stav stále zhoršoval. „Dusila som sa, tak ma vzali na jisku. Zomlelo sa to veľmi rýchlo. Videla som, že lekári aj sestričky tam boli doslova nonstop, rok bez dovolenky. Bol na nich vyvíjaný strašný tlak. A práve to bol impulz, aby som na MDŽ, 8. marca, zavolala kamarátke, či by nemohla doniesť do nemocnice koláče a kvety pre sestričky. Aj na Veľkú noc napiekli koláče, šišky, štrúdle aj veľkonočného barančeka… Poslali mi ich do nemocnice s odkazom: Pre tých, ktorí sa starajú o Moniku Luknárovú! Bolo to dojímavé a na to nikdy nezabudnem.“
Aj keď sa Monika napriek závažnému priebehu ochorenia držala statočne, predsa len to s ňou občas zamávalo. „Že je to so mnou vážne, som si uvedomila, keď mi mama môjho kolegu napísala esemesku, že za mňa dala slúžiť omšu a že mi pošle do nemocnice farára. To ma naozaj vystrašilo. Upokojila som sa až, keď mi vysvetlili, že to nie je posledné pomazanie, ale omša a modlitby, aby som lepšie zvládala chorobu,“ šokuje.
Nedostupná rehabilitácia
Statočnú bojovníčku čakal dlhý proces, kým sa postavila na nohy. Mala atrofované svalstvo, nohy ju neposlúchali. „Po prepustení ma opantal pocit eufórie, že už som doma. Konečne som mohla ísť sama na toaletu, opierajúc sa o stenu a o manžela,“ usmeje sa.
Monika je napriek nekonečnej vďačnosti lekárom smutná z jednej veci: „Hoci je plno ľudí s postcovidovými ťažkosťami, je problém objednať sa k pľúciarovi, na rehabilitáciu… Všade je plno. Ja som dostala až po mesiaci od prepustenia termín k pľúcnemu lekárovi. Keď sme podávali návrh na rehabilitačnú liečbu, v klientskom centre nám povedali, že to posielajú do Prešova na posúdenie a odpoveď mi príde do 30 dní. Prešli 4 týždne, počas ktorých som v zásade nič nemohla robiť, len čakať. Bola som doma a mohla som len fúkať do rukavice a do trubičky, ktoré som vyfasovala v nemocnici. V televízii človek počúva, ako nie je problém s postcovidovým liečením, ale prax je iná. Nariadenia sa stále menili, každý si zákon vysvetľuje ináč. Neustále som musela dokladať nejaké potvrdenia… Tá byrokracia nemá konca. Uvedomila som si vtedy, aké mám šťastie na ľudí, aj to, že mám manžela, ktorý mi je naporúdzi. Neviem si predstaviť, ako fungujú pacienti, ktorí zostanú sami,“ konštatuje Monika, ktorá je stále na oxygénovej terapii.
„Mám doma kyslíkový prístroj. Obávam sa, aby mi nezostali trvalé následky, preto sa snažím čím skôr dostať sa na liečenie. Len pred pár dňami som konečne začala oficiálne s rehabilitáciou,“ vraví s nádejou. Ako večná optimistka verí, že sa onedlho vráti do práce. „Uvedomila som si však, že nie som nenahraditeľná, že rodina ma potrebuje a ja potrebujem rodinu. Choroba ma spomalila. A hoci sa to zdá ako klišé - zmenilo sa mi poradie hodnôt. Covid mi veľa dal. Uvedomila som si, aké mám šťastie na rodinu, priateľov, kolegov. Všetkým posielam veľké ďakujem za podporu a pomoc.“
