Máme závažnú diagnózu, to však neznamená, že sme menejcenní a menej schopní ľudia. Tak nás tak, prosím, berte,“ vraví tvár májovej kampane #ToSmeMy.
Mnoho ľudí si myslí, že skleróza multiplex sa týka len starších ľudí. Žiaľ, opak je pravdou. Nicol Bonevovej z Bratislavy toto ochorenie diagnostikovali v maturitnom ročníku. Mala sladkých 19, študovala grafický dizajn a svet bol pre ňu gombička. Ako každé mladé dievča, mala svoje sny, v ktorých určite nebolo miesto pre chorobu.
A predsa... „Sklerózu multiplex mi diagnostikovali 1. mája 2019. Dostala som sa do nemocnice na neurologické oddelenie po tom, čo som ochrnula na celú ľavú stranu tela. Ako každý maturant, aj ja som toho mala veľa na ramenách a stres bol na dennom poriadku. Začalo sa to celé miernym potkýnaním, únavou, až prišlo k necitlivosti na ľavej strane. Tŕpnutie ľavej strany lebky, tŕpnutie ucha, stále horšia stabilita na nohe. Aj to boli príznaky, s ktorými ma prijali v nemocnici v Ružinove,“ opisuje dramatické chvíle Nicol, ktorá aktuálne študuje žurnalistickú fotografiu.
Nasledovali vyšetrenia, odbery krvi, jeden lekár striedal druhého. „Nerozumela som tomu, pretože z úplného zdravia som skončila totálne nepoužiteľná. Najprv mi robili CT, potom mi odobrali likvor z miechy, či nemám infekciu a poslali ma na magnetickú rezonanciu. Keď vylúčili všetky ostatné ochorenia s podobnými príznakmi, ako som mala, ostávalo už len jediné. Magnetická rezonancia potvrdila sklerózu multiplex, pretože tam už bolo vidieť lézie.“
Životná skúška
Zistenie, že trpí týmto ochorením, bolo pre Nicol šokom. „Samozrejme, urobila som to, čo by som nikdy nikomu neodporúčala – siahla som po internete. Tam sa totiž píšu také veci, že z toho dostanete akurát tak depresie. Najhoršie zistenie pre mňa bolo, že ak človek nemá správnu liečbu, môže časom skončiť na invalidnom vozíku. Moja psychika sa posunula na bod mrazu, aj keď pri mne stála rodina. Vždy som navonok pôsobila ako silná osobnosť, ale v mojom vnútri ma zistenie, že trpím zatiaľ touto nevyliečiteľnou chorobou, skutočne ničilo,“ vraví Nicol a odporúča pýtať sa radšej odborníkov, než googliť na internete.
„Mojou doteraz najväčšou životnou skúškou nebola maturita, ktorú som aj napriek zdravotným problémom zvládla na jednotky. Skúškou pre mňa bolo ‚vysporiadanie sa‘ s touto chorobou. Nejdem tvrdiť, že to šlo rýchlo, a doteraz na tom pracujem. Za najväčší dar považujem to, že som znova začala chodiť a cítiť svoje končatiny tak ako predtým, aj keď tomu už lekári nedávali veľmi veľkú šancu a boli skeptickí. Ochorenie mi ukázalo, akí ľudia sa okolo mňa nachádzajú,“ myslí si.
Bohužiaľ, ako to v živote chodí, svoje skutočné tváre ukázali aj tí, ktorých považovala za najdôležitejších vo svojom živote. „V tej dobe som mala priateľa, žiaľ, časom som začala vnímať, ako ma odsúva na vedľajšiu koľaj. Náš vzťah nevydržal. Naučila som sa neplánovať, ale žiť a snívať,“ dodáva odvážna mladá žena.
