Krehká „Popelka“ a sympatický princ sa stali navždy symbolom česko-slovenských Vianoc. Šokujúca správa, že Libuše Šafránková († 68) už nie je medzi nami, bolestivo zasiahla Pavla Trávníčka (70). Deň po odchode svojej obľúbenej kolegyne do umeleckého neba nabral silu pospomínať na časy, keď ako mladí herci stáli na filmovom pľaci a točili legendárnu Popolušku.
Kde vás zaskočila správa o úmrtí Libuše Šafránkovej?
Smutnú správu som sa dozvedel od jednej novinárky. Zavolala mi a povedala, že sa šíri informácia, že Libuška tu už nie je. Bol som práve na záhrade, vôbec som o ničom netušil. Veľmi, veľmi ma to zaskočilo. V prvej chvíli som to bral ako neoverenú správu. Keď sa to potvrdilo, nastala mediálna smršť telefonátov. Úprimne sa priznám, že som nebral ani jeden, pretože som nedokázal o tom s médiami komunikovať.
Čo vám v tej chvíli prešlo mysľou?
To je taký šok, že kým sa z toho človek spamätá, chvíľku to trvá. Tá správa bola a stále je natoľko šokujúca, že sa s tým musím vyrovnať, nejako si to v hlave zrovnať. Snažím sa vždy vo všetkom hľadať optimistické riešenie, nie som v žiadnom prípade pesimista a bol by som najradšej, keby sa ku mne dostali len pozitívne správy. Časom však človek pochopí, že život je taký, aký je, a my to musíme len prijať. Môže sa to stať komukoľvek a kedykoľvek. Hoci si to mnoho ľudí nemyslí, život je silnejší než my, príroda je silnejšia než my. Ale o chvíľu zas vyjde slnko a život ide ďalej, a tak sa to musíme naučiť brať.
Keď vám odchádzajú blízki, najmä vekovo príbuzní ľudia, človek si uvedomí vlastnú pominuteľnosť... Stáva sa vám to?
Viete, ja to tak mám aj s mojou maminkou, na ktorú neustále myslím, pritom je to už niekoľko rokov, čo zomrela. Ale stále sa mi zjavuje a ťažko sa s tým zmierujem. Pristúpil som na to, že tu žije so mnou, že ma stále vidí a sleduje. Akoby sme tu boli spolu...
Libuše Šafránková sa niekoľko rokov liečila na onkológii, absolvovala operáciu pľúc. Ako ste vnímali jej zápas s chorobou?
Bral som to ako záležitosť, ktorá sa síce stala, ale dostala sa z toho. Vravel som si - je to už fajn, zabudnime na to a už si to nevšímajme. Myslel som si, že je to raz a navždy preč a nič podobné sa už opakovať nebude. Pretože Líba mala veselú náturu, bola statočná vo všetkom, čo robila. Bola skutočná, neklamala život, prežívala ho „na plné pecky“, tak, ako sa má. Ten „atómový náboj“, ktorý v sebe každý človek má, bol u nej veľmi silný. Vždy u nej víťazil život, ktorý prinášal príjemné veci, tie nepríjemné sa naučila prekonávať. Keď sa to človek naučí, je silnejší. Líba bola v tomto smere do života silne vybavená. Práve preto mi nikdy nenapadlo, že by sa také niečo mohlo práve jej stať.
Niekoľkokrát ste sa zmienili o tom, že vás mrzí, že sa akoby „odstrihla“ od role Popolušky, pritom film Tri oriešky pre Popolušku len máloktorá rozprávka prekonala.
Poviem to tak – človek môže mať po krk neustáleho omieľania jednej a tej istej hereckej úlohy, toho istého filmu. Libuška raz len tak medzi rečou prehodila, že snáď natočila aj niečo iné ako Tri oriešky pre Popolušku. Vravel som jej – áno, ale toto je niečo iné. To je tá obeť, ktorú musí herec podstúpiť. Herec Vladimír Ráž, ktorý hral postavu kráľa Miroslava v rozprávke Pyšná princezná, mi raz v divadle na margo princa z Popolušky povedal: Ja to poznám, keď sa rozprávka a postava princa vydarí, tak už potom môžeš robiť, čo chceš, vždy zostaneš princom. Všetci si ťa budú pamätať práve takto.
