Tri oriešky pre Popolušku sledujú už generácie. Určite vás to teší...
Treba si uvedomiť, že keď sa rozprávka točila, písal sa rok 1973. Môj štvorročný syn Maximilián si myslí, že to bola doba Jana Žižku. (smiech) Filmová technika bola oproti dnešnej primitívna, filmovanie bolo veľmi komplikované. Veľakrát to bolo utrpenie, hlavne v zime, keď bolo mínus 15 stupňov. Ale boli sme mladí a vydržali sme to. Nikomu vtedy nenapadlo, že by z toho mohol byť taký slávny film. Bol to navyše koprodukčný film s nemeckom televíziou. Filmovanie s nemeckými hercami bola veľká skúsenosť pre Líbu aj pre mňa. Dávali sme si prekladať z nemčiny do češtiny a naopak, a všetci sme sa tvárili, že si rozumieme.
Sympatický princ a krásna Popoluška sú dodnes symbolom Vianoc. Spájali vás neskôr ako dvojicu aj v súkromí? Že tvoríte pár?
To si mysleli všetci! Keď sme robili rôzne spoločné akcie, autogramiády, tak si všetci mysleli, že patríme k sebe. Nielen deti, ale aj dospelí! Samozrejme, nebola to pravda. Navyše, mnohí si mysleli, že ja som Nemec a fanúšikovia písali do Nemecka. Diváci nás nepoznali, preslávila nás práve až Popoluška. Nebolo to ako dnes, že médiá o hercoch stále čosi nové prinesú. Dnes sa nejaká slečna prejde po chodníku a už je z nej hviezda...
Pozriete si aj po rokoch Tri oriešky pre Popolušku, keď film na Vianoce vysielajú v televízii?
Ja pri tom varím rybaciu polievku! Malý Max sa pozerá na rozprávku a nevie si to dať v hlave dohromady. Pozrie na obrazovku, potom na mňa a zas na obrazovku... Nevie pochopiť, ako je možné, že som aj doma aj v televízore. Je to roztomilé.
V každom prípade, pani Šafránková je už v hereckom nebi. Asi sa vám už bude na Popolušku pozerať o čosi ťažšie...
Tá rozprávka prežila takmer 50 rokov. Jeden môj kamarát v tejto súvislosti povedal krásny bonmot: Všetko je pominuteľné, len Popelka je večná! A francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac zas povedal: Spomienky sú raj, z ktorého nemôžeme byť vyhnaní... Nič s tým nenarobím, budem sa s tým musieť zmieriť, tak ako všetci.
