Časť pandémie ste prežili s rodičmi v Spišskej Novej Vsi. Bol to pre vás tak trochu návrat do detstva?
Áno. Bola som tam tri mesiace ešte počas prvej vlny, išla som na miesta, kan som sa nedostala dvadsať-tridsať rokov. Také prekrásne spomienky sa mi vynorili a ten vzduch! Na východe je úplne iný ako na západe. Tak som si to užila, boli to moje najkrajšie prázdniny. Hodnotím tento pobyt ako ozdravný.
Návrat do Bratislavy bol následne melancholicko-smutný?
Nie. Ja sa vždy viem v živote tak namotivovať, že hocičo sa stane, kamkoľvek idem, tam si urobím domov. V podstate sa cítim všade dobre. I keď v duchu som si hovorila, aká škoda je, že sa niečo netočí v Košiciach alebo na iných miestach na východe. Mohla by som tráviť viac času tam, odkiaľ pochádzam.
Relatívne nedávno ste skúšali nájsť nový domov v Južnej Amerike, kde ste v istom zmysle hľadali aj sama seba. Čo ste o sebe zistili?
Ono je to dosť obšírna téma... V podstate som zistila, že strach je iba v hlave, je to len ilúzia, sup sediaci na ramene, čakajúci na svoju príležitosť, aby vám rozhodil život. Všetky problémy sú najskôr iba v hlave. A v tej Južnej Amerike je taký pokoj, taká krásna komunita ľudí, ktorí nemajú také problémy ako my Európania. Zistila som tam, že k šťastiu potrebujem úplne iné veci, ako som si myslela. Odvtedy nemám strach vôbec z ničoho. Lebo všetko sa dá vyriešiť minimálne siedmimi spôsobmi.
Ešte zo začiatku koronakrízy ste cez sociálne siete ponúkli pomoc, ak by niekto potreboval napríklad priniesť z obchodu nákup. Ľudia sa však vtedy tak báli jeden druhého, že zrejme o pomoc veľmi nestáli...
Áno. Ja robím veci vždy intuitívne. Ako to pocítim, tak to dám von. Toto bol tiež ten prípad, v danej chvíli som bola bez práce a hovorím si, že čo sa budem nudiť doma, veď keď niekto bude potrebovať pomôcť, nech mi dá vedieť. Ale ľudia to nevyužili, naozaj akoby sa báli, alebo nechceli obťažovať. Myslela som to však smrteľne vážne. Ozvala sa mi však jedna pani, ktorá sa spýtala, či by som nemohla jej synovi odniesť niečo v rámci stredného Slovenska, pričom ja som bola nejakých 200 kilometrov od nej. (smiech)
S kamarátkou Dominikou Kavaschovou ste na instagrame začali robiť veselé pečenie pod názvom Tepšoviny. Dominika ako čerstvá mama je teraz nepoužiteľná?
Ja neviem, ako to mamy majú, ale počula som, že pri prvom dieťati sa strašne snažia a Dominika, aj keď spolu voláme, tak stále ju niečo vyruší. Pochybujem, že na Tepšoviny by si teraz našla čas. Inak, my sme ani nerátali, že naše spoločné pečenie bude také obľúbené. Chceli sme urobiť len jednu-dve časti, no chytilo sa to, ľudia to chcú pozerať a ja ich nemôžem sklamať. Jedinýkrát, keď som Tepšoviny nerobila, bolo minulý týždeň, lebo to som sa sťahovala.
Televízni diváci vás dlhodobo registrujú najmä ako Peťušku z Oteckov, kde je vaším hlavným hereckým parťákom Mareček, ktorý je tak trochu neriadená strela. Musíte pri ňom často improvizovať?
Pri deťoch sa vždy ráta s improvizáciou. A tento môj Mareček, on je zlaté dieťa v tom, že chápe, čo sa deje, a hocikedy tak super zaimprovizuje, že sa to následne použije. Áno, nedajú sa mu nalinajkovať presné dialógy, je neriadená strela, no vždy povie, čo má. Jediného, koho z hercov stopercentne počúva, je Vlado Kobielsky, má naňho veľký vplyv, páči sa mu, že stále behá s nejakými vŕtačkami. On tie postavy chápe akoby boli reálne.
Jeden z vašich bratov vám spravil krásne fotografie na Tomášovskom výhľade a v okolí. Tam býva väčšinou kopec ľudí, ako sa vám podarilo vyhnať ich zo záberov?
Stačilo nám tam ísť cez týždeň, keď sú všetci v práci, v tom je celé čaro. Moji bratia sú horolezci, raz som tam išla s nimi a po ceste sme sa dohodli, že urobíme nejaké fotky na lúke. A zrazu mi jeden hovorí: „Počuj, Natália, vylez na tú skalu!“ Ja mu na to: „V žiadnom prípade!“ V živote som nebola meter nad zemou. Ale nakoniec ma presvedčili, a to lezenie nie je také strašné, ako som si myslela. Dokonca som si po skončení fotenia vyzliekla šaty a urobila som si ten svoj test sama so sebou. Vypýtala som si lezecké topánky, dala som si tepláky a celé som to vyliezla, zdola až na Tomášovský výhľad. V šatách som to predtým dala len do polovice. Tak sa mi to zapáčilo, že vždy, keď prídem do Spišskej, chcem tam ísť liezť. Strach je naozaj len ilúzia. Nikdy ho netreba počúvať.
