Naopak, na hviezdne repeťácke pódium ste vytiahli bigbiťáka Otta Weitera, ktorý zažiaril.
Otto Weiter mal šťastie, že Dušan Grúň bol vtedy v zahraničí. Otto dostal zaspievať Dušanove veľké hity – Plavovlásku, Nalej mi vína, Malvína, a tým sa naštartovala jeho kariéra. Dobre vyzeral, výborne tie hity odspieval, začal v diváckom hlasovaní vyhrávať... To sa potom odrazilo aj v živých vystúpeniach v našom spoločnom programe. Chodili sme po Slovensku s 8-člennou kapelou. Otto mal všade veľký úspech.
Speváci spievali naživo alebo z playbacku?
Robili sme to tak, aby bola skladba pripravená aj na CD, aj do iných vysielaní, aby vznikla trvalá nahrávka. Takže vo výsledku účinkujúci, okrem zopár výnimiek, v relácii išli z playbacku. Napríklad parlando (spôsob spevu, v ktorom sa viac recituje ako spieva) v skladbe Ľúbim ťa robil Michal Dočolomanský († 66) naživo. Inak si nepamätám, že by niekto spieval naživo, speváci museli dodržať postup, ktorý zvolila televízia. Navyše, bola tam aj obava, že niektorí speváci by to nezvládli. Treba si uvedomiť, že samotnému večernému nakrúcaniu predchádzali skúšky, generálka a večer naostro. Tým, že tam boli aj starší speváci, ktorí by to nemuseli úplne zvládnuť, išlo sa týmto štýlom.
Znamená to teda, že aj orchester hral na playback?
Áno. Mali sme noty, hrali sme tak, akoby to bolo naživo. Muzikanti reagovali na moje gestá a speváci tiež. Dodnes si 90 percent ľudí myslí, že orchester hral naživo. No a po prečítaní tohto rozhovoru to už bude jasné... (smiech)
Popravde – spievať na playback si viem predstaviť. Ale aby sa trafili do playbacku všetci muzikanti takého veľkého telesa, akým bol repeťácky orchester, to už je iná káva!
Pokiaľ je to dobre ozvučené, tak nie je problém, tam to ide na desatiny sekundy presne.
Napriek tomu, bol medzi účinkujúcimi niekto, kto nerád spieval na playback?
Medzi interpretmi boli aj takí, niektorí boli zvyknutí koncertovať len a len naživo a nikdy nie na playback. Napríklad Janka Kocianová († 72), Marcela Laiferová, Karol Konárik, Dušan Grúň... Ale neboli jediní. Ono je to tak, že na pódiu spevák spolupracuje s publikom a tá energia ho často vyburcuje k inému prejavu, ako keď musí ísť presne podľa nôt. Nuž ale, nič sa nedalo robiť, spievalo sa na playback. Reakcie a ovácie publika, či ďakovačky interpretov – to už bolo zosnímané reálne. Okrem toho, v tej dobe neboli technické vymoženosti televíznych záznamov také, aké sú dnes. Pripravovali sme hudobné podklady v nahrávacích štúdiách a obrazový záznam sa už potom zvládol za jeden deň. Nebolo to nič výnimočné, na playback sa vtedy v televízii nahrávalo množstvo hudobných programov.
S ktorým účinkujúcim sa vám spolupracovalo výnimočne dobre? Kto bol vaším favoritom?
Vážil som si pani Melániu Olláryovú, pani Gabrielu Hermélyovú, ktorá výborne cítila swing. Málokto ju vo swingovom cítení prekonal, či už v tých piesňach, ktoré naspievala pred 50 rokmi, ale aj vtedy, pred 30 rokmi, keď spievala v Repete. Výborný spevák je aj Dušan Grúň, ktorý je aj vynikajúci muzikant, vie precítiť skladbu. Pohodový pri nahrávaní bol Karol Konárik, mal tiež niekoľko dobrých hitov. Bezproblémová bola Marcela Laiferová, samozrejme Janka Kocianová, ktorá bola veľký profesionál. Keď prišla za mnou, mala už všetko pripravené, premyslené. Dohovárali sme sa na aranžmánoch, čo by malo v pesničke byť, vymysleli sme pasáž s improvizáciou, ktorú mala rada. Vedela vždy, čo chce, to som si na nej veľmi vážil.
