A čo ďalší speváci – Vašek, Kazík († 73), Stašák, Kolínska († 60), Szabová...?
Peter Vašek bol pracant, spoľahlivý spevák s dobrým hlasovým fondom. S Robom Kazíkom bolo treba nahrávať trpezlivejšie. Tiež bol typ, ktorý zaujal publikum, vsadil na nôtu chorvátskych pesničiek. Peter Stašák má skvelý hlasový fond, zaspieva všetko dobre. Nesmiem zabudnúť na vokálnu skupinu Trend, či na Zoru Kolínsku, ktorá mala vždy všetko nachystané do bodky - vyrátaný každý krok, kedy príde, kedy kam pôjde, kedy sa priblíži k dirigentovi... Navyše mala aj výborné duetá s Ivanom Krajíčkom.
Ivan Krajíček († 57) bol známy šoumen. Prekvapil vás na pódiu čímsi spontánnym, s čím ste nerátali?
Niekedy som mal ako dirigent tanečnú vsuvku, napríklad so Zorou Kolínskou. Tancovali sme, Ivan sa pozeral zboku javiska a zrazu vidím, ako letí k nám. Doslova odtrhol Zoru odo mňa a začal on s ňou tancovať. To ma teda riadne prekvapil, nebolo to pripravené. Rovnako pri pesničke Kazačok na skúške len spieval, no večer, na „ostrej“ už začal kazačok aj tancovať. Ivan bol veľmi všestranný človek, výborný scenárista, režisér, moderátor... Vedel zachovať mieru moderátorských vstupov, nikdy ich nemal príliš dlhé.
Keď Ivan Krajíček v roku 1997 zomrel, moderovanie Repete prebrala Zora Kolínska. Ako sa vám s ňou spolupracovalo?
Bolo to iné. Zora Kolínska bola dáma, jej vystupovanie bolo uhladené, už to nebolo také spontánne ako keď Repete moderoval Ivan Krajíček. Žiadny moment prekvapenia sa nekonal. Pani Kolínska dodržiavala odstup a eleganciu. Keď Zora Kolínska zápasila s onkologickým ochorením, Repete zaniklo. Asi nebolo ľahké zmieriť sa s tým, že končí relácia, ktorá pre vás aj celý orchester znamenala tak veľa.
Po jednej letnej prestávke už pre Repete nebolo miesto v programovej štruktúre. Vznikla Šlágerparáda, ktorú uvádzala Eva Máziková. Popritom sme robili na Markíze hudobnú retro šou Zahoď starosti, ktorú moderoval Štefan Skrúcaný a niekoľko rokov po sebe silvestrovské a rôzne iné zábavné programy. Pre hráčov orchestra bolo dôležité, aby sa udržiavali v dobrej forme, aby boli schopní nahrávať. Bez praxe to nejde.
Boli aj ľudia, ktorí na Repete pozerali „cez prsty“, že je to mečiarovská relácia a mnohí, dokonca aj tí, čo vtedy ešte nežili, to tak vnímajú dodnes. Mrzí vás také označenie?
Myslím, že je to prehnané. Veď my sme bavili ľudí. Ako orchester sme v rámci prípravy hudby nemali s nikým nič, robili sme si svoju prácu – hudobné podklady, skúšky, nahrávanie... Isteže, keď sa už nahrávalo na obrazový záznam, v hľadisku sa objavili aj ľudia z politiky. Možno sa chceli zviditeľniť, ale na druhej strane, veď išlo o zábavu, chytľavé piesne, fantastické spevácke výkony našich uznávaných umelcov.
Prečo by si do hľadiska neprišli sadnúť aj politici? Ja som z toho nikdy vedu nerobil. Isté je, že Ivan z relácie urobil fenomén, hudba časom overených šlágrov priťahovala ľudí bez akéhokoľvek rozdielu. Osobne som z toho nemal nikdy zlý pocit. Veď je hlúposť, aby som si sadol k notám a pri písaní partitúry myslel na to, či to, nebodaj, nerobím pre politickú stranu.
Od čias, keď kraľovalo na obrazovkách Repete, prešlo 30 rokov. Mnohí, ktorí v relácii účinkovali, už nie sú medzi nami. Vzbudzuje vo vás spomienka na tieto časy istú clivosť?
Vnímam to na jednej strane tak trochu ako smutnú nostalgiu, ale zároveň je to pre mňa príjemné spomínanie. Občas sa mi vybavia situácie, ktoré sme pri Repete zažili. Prejde mi mysľou spomienka na Ivana Krajíčka, kedy niečím prekvapil, kedy bol nahnevaný... Vedelo ho napáliť, keď on už bol pripravený na javisku, chcel začať nakrúcať a nebola tam kompletná partia, trebárs chýbali traja hráči z orchestra. Vtedy bolo zle, samozrejme, zlízol som si to ja. (úsmev)
Spoznávajú vás ľudia aj po rokoch ako dirigenta z Repete?
Staršia generácia si ma pamätá, mladší ľudia už nie. Repete bola rodinná záležitosť, pozerali ho nielen starší ľudia, ale aj dvadsiatnici-tridsiatnici a aj ich deti... Úspech mala relácia aj preto, že bola spojená s hlasovaním o najlepšiu pieseň a diváci boli odmeňovaní zájazdami a rôznymi atraktívnymi vecnými cenami. Spomínam si, že do žrebovacieho bubna prišlo v jednom kole okolo 150-tisíc korešpondenčných lístkov alebo listov! Žiadne esemesky. Viete si to predstaviť?! Každý jeden hlasujúci musel fyzicky napísať do redakcie do Mlynskej doliny, ako hlasuje. To bolo úžasné! Dnes je absurdná predstava, že by si ľudia dali námahu a išli s lístkami na poštu... Som rád, že som mal možnosť zažiť krásne muzikantské roky – aj tie repeťácke.
Hudobný skladateľ, dirigent Pavel Zajáček (1951)
Za jazzovú tvorbu a osobitý vklad kompozično-aranžérskej tvorby dostal v roku 1984 Cenu Zväzu slovenských skladateľov. V rokoch 1978-84 súťažil so skupinou ZA-JA-CE na Bratislavskej lýre, v roku 1979 bol odmenený cenou za hudbu v skladbe Lieky proti láske. Ako zbormajster pracoval pri dabingu filmov Leví kráľ, Pocahontas, Hercules, Zvonár u Matky Božej, Mulan a Princ Egyptský. Aranžoval pôvodné skladby anglického speváka Jamesa Blunta, ktorý ich v úprave Pavla Zajáčka pre vojenský dychový orchester prezentoval v Anglicku aj na Slovensku. Rada Hudobného fondu mu v tomto roku udelila Cenu Gejzu Dusíka za prínos v oblasti populárnej hudby.
