Rodáčka zo Žiliny Monika Babčanová je dôkazom, že ak človek naberie odvahu vykročiť do neznáma, začnú sa diať veci. V hustom tieni stromov amazonskej džungle totiž našla poklad, ktorý jej radikálne zmenil život a stal sa základom pre jej úspešný biznis.
Šikovná Slovenka po štúdiách ekonómie naštartovala kariéru audítorky. Bol to skvelý džob, ktorý jej mohli mnohí závidieť. „Práca audítora je veľmi zaujímavá a veľa sa popritom aj cestuje, takže nie je to úplne stereotyp,“ začína svoje zaujímavé rozprávanie Monika. Pár rokov po tridsiatke však zatúžila po väčšom dobrodružstve.
„Už ako dieťa som snívala o ceste okolo sveta. Predstavovala som si krajiny plné usmiatych tancujúcich Juhoameričanov, horúcu oranžovú Saharu s ťavami, Áziu, jej zelenú prírodu a drobných ľudí, ktorí obrábajú svoje kaskádovité ryžové políčka,“ hovorí. Časom však pre každodenný zhon a množstvo práce jej plány zapadli prachom.
„Dospelí sú majstri v odkladaní snov a hľadaní dôvodov, prečo sa niečo nedá uskutočniť práve teraz. Vždy sa nájdu nejaké prekážky – práca, partner, hypotéka,“ vysvetľuje sympatická podnikateľka, ktorá si však napokon zbalila kufre a odletela do Španielska.
Život naruby
V Cádize, jednom z najstarších miest Európy, zdokonaľovala svoju španielčinu. Potom sa z Andalúzie presunula až do horúceho Čile. „Plánovala som tu navštevovať kurzy španielčiny, no napokon som v škole strávila len tri dni. Zoznámila som sa tu s cestovateľmi, ktorí pokračovali na juh do Patagónie. Stačil opäť len malý kúsok odvahy a ja som bola znova na cestách,“ spomína cestovateľka, ktorá prešla cez Čile, Argentínu, Bolíviu, Peru, Galapágy či Ekvádor naprieč celým kontinentom a dostala sa až do Kolumbie.
Krajina, ktorá je v očiach mnohých Európanov považovaná za veľmi nebezpečné miesto a spája sa im najmä s kráľom kokaínu Pablom Escobarom, jej obrátila život naruby. „Práve kvôli fáme drogových kartelov sa miestni ľudia snažia ukázať cudzincom pravý opak. Sú veľmi milí, veselí, zaujímajú sa o vás,“ hovorí. Prvý dojem z krajiny bol však aj pre ňu strašidelný.
„Sedela som v nočnom autobuse na ceste z Ekvádoru do Kolumbie a čítala niekoľko rokov starý bedeker s prísnym varovaním, aby si turisti dávali pozor a aby určite necestovali z Ekvádoru autobusom cez hory a už vôbec nie v noci. Vraj tu je 100 % pravdepodobnosť prepadu a okradnutia. No ja som v tom autobuse už sedela! S hrôzou som zatvorila knihu a radšej som trávila čas konverzovaním s miestnou dievčinou sediacou vedľa mňa. Keď zistila, že nemám vymenené doláre za kolumbijské pesos, nasilu mi do rúk vtlačila miestne peniaze na prvý taxík do hotela.“
Zlé dojmy sa veľmi rýchlo rozplynuli a Monika objavila nádhernú krajinu plnú srdečných a usmiatych ľudí. „Aj keď Kolumbii už dnes verím, treba byť opatrný,“ pripomína. „Ja sa držím starých pravidiel cestovania: robím to, čo mi miestni ľudia odporučia, nejdem ďalej, ak mi povedia, že by to pre mňa mohlo byť už nebezpečné, či nechodím po zotmení sama von.“
