Že sa ešte niekedy pozhovárame, že mi jeho slová pohladia dušu. A že mi ešte zarecituje verše, ktoré doslova sype z rukáva. O tom, že ich má naporúdzi viac než dosť, ma presvedčil aj pri tomto rozhovore. Juraj Sarvaš sa 14. júla dožíva 90 rokov a Nový Čas Nedeľa hercovi a vari najznámejšiemu recitátorovi slovenských básní praje všetko najlepšie!
Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, berte to ako úprimnú lichôtku - na svoj vek rozhodne nevyzeráte. Ako to robíte?
Mám dva velikánske vzory – po prvé, naše slovenské hory, tie ma nabíjajú. Bývam v Banskej Bystrici, dívam sa na Nízke Tatry. Mám neďaleko okruh, ktorým chodievam pomaličky cez horu. Milujem stromy, sto metrov od môjho bytu je orech, naberám pri ňom sily. Druhými sú naše veľké osobnosti. Nie je to fráza. Ľudovít Štúr povedal: My chytili sme sa do služieb ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú... Aj naša generácia mala svoje peripetie, ktoré bolo treba prežiť. Potom je tu môj obľúbený Andrej Sládkovič, ktorý kázal v Radvani, v kostole, v ktorom ma krstili. Napísal, že kto v láske a kráse žije, ten večne zostane mladý. A ja sa podľa toho snažím žiť.
Citujete slovenských velikánov. Pamäť vám zjavne skvelo slúži...
Čo sa týka pamäti, tá mi funguje, mal som výborných pedagógov. V prvom ročníku učila napríklad aj Vilma Jamnická, ktorá bola asistentkou profesora Andreja Bagara. Bol tam Viliam Záborský, ktorý bol veľmi prísny na slovenčinu. Učil „po zmysle“, čo sa týka umeleckého prednesu. Preto môžem dnes recitovať Sládkovičovu Marínu, Kostru, Válka...
Vy ste jeden z posledných mohykánov, ktorí zostali verní umeleckému prednesu.
Máte svätú pravdu. Veľmi ma to trápi. Poézia sa vytratila zo škôl, z médií a zo života vôbec. Poézia nie je nejaká samostatná kategória, poézia má potvrdzovať život. Milan Rúfus v Modlitbe za Slovensko hovorí: Mám jedno hniezdo, rád ho mám. V ňom ako v Božej sieti je mnoho otcov, mnoho mám, je mnoho, mnoho detí... A končí sa: Môj dobrý Bože, zhliadni naň, stráž mi ho neustále. Ach, aspoň Ty ho, Veľký, chráň, keď si ho stvoril malé.
Toto je taká krátka báseň na túto našu krásnu zem. Bol som na Kriváni, prešiel som celé Nízke a Vysoké Tatry, Rudohorie... To všetko mám v nohách.
Poézia je dnes akoby na okraji záujmu. Nie je vám to ľúto?
Poézia je potrebná pre život. My herci ju máme rozširovať. Ale človek, ktorý cíti, ktorý vyjde na kopec a díva sa okolo a nadchýna sa – to je poézia: A my ju musíme len potvrdzovať. Dodnes, kde sa zjavím, tam ľudia s nostalgiou spomínajú, že kde sú tie Nedeľné chvíľky poézie!
Asi málokto by vedel zarecitovať viac ako dve-tri básne. Aj to budú asi skôr detské riekanky, než diela básnických velikánov. Koľko básní viete naspamäť?
Neviem, to sa nedá zrátať. Mohol by som hádam recitovať bez páuz dve hodiny. Od Janka Kráľa, cez Štúra, ktorý má nádhernú báseň Rozlúčenie, Sládkoviča, Bottu... Všetci títo klasici majú aj vtipné básničky. Keď v školách zarecitujem ako kvíz Sládkovičov Opilý svet, nikto neuhádne autora. Lebo si myslia, že Sládkovič napísal len veľdiela Detvan a Marína.
Máte svoju obľúbenú báseň?
To je pre mňa ťažká otázka. Predsa len ostávam pri tom Sládkovičovi. Tam je toľko múdrosti a toľko krásy! Keď recitujem slohu: Slovensko mladé, rodisko moje, aj mohyla mojich kostí..., to si vždy pripomeniem svoj život. Ja už mám na banskobystrickom cintoríne vedľa básnikov Jána Bottu, Martina Rázusa, hudobného skladateľa Viliama Figuša Bystrého, vedľa Terézie Vansovej a vedľa mojej matky mramorový pomníček a doň vytesané verše Sládkoviča. Spravil som to pri mojej osemdesiatke. Bola to náhoda, išiel som v Banskej Bystrici po ulici, zbadal som kamenárstvo, tak som tam vošiel a dohodol sa. Ale vrátim sa k obľúbeným básňam. Mám rád Novomeského báseň Pošušky, Rázusovu Sviatočnú... Básne môjho priateľa Jána Smreka, s ktorým som sa osobne poznal a mali sme k sebe vzájomnú úctu.
