Netajíte sa, že vaším obľúbeným básnikom je Andrej Sládkovič. Prečo práve on – samozrejme, ak si odmyslím, že vás krstili v kostole, kde ako kňaz pôsobil.
Jeho básne hladia dušu. Veď si zoberte záver najdlhšej ľúbostnej básne na svete – Marína, klenotu slovenskej romantickej poézie:
Marína moja! Teda tak sme my
ako tie Božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!
To je odkaz pre človeka, takto by sme mali žiť!
Prežívame časy, ktoré kultúre nežičia. Ako ste sa vyrovnali so situáciou?
Narodil som sa v roku 1931, za hroznej svetovej hospodárskej krízy ako ôsme dieťa. Bol som pohrobok, otec zomrel skôr, ako som sa narodil, na následky zranení z 1. svetovej vojny. Matka nás vychovávala sama, bez prostriedkov. Nikdy na ňu nezabudnem, pretože to bola matka matiek. Slovenské matky vždy boli také. Vzdávam im hlbokú úctu. Miroslav Válek ich velebí v básni slovami:
Rad matkám. Za lásku a za život. A milujúcim ženám zlato! Za to len, že sú. Za číru nežnosť. Za ten pevný bod nášho vesmíru... To už vyznávam vám, Marika, ako žene a matke!
Ste milý, dojalo ma to. Ale vráťme sa k vám a k tomu, ako prežívate pandémiu?
Takže pokračujem - po svetovej kríze som prežil aj Povstanie. Roznášal som povstalecké noviny, a to som mal len 13 rokov. Chodil som do hôr, do skupiny Slobodného slovenského vysielača, kde ako redaktori pôsobili básnici Ivan Teren, Andrej Sarvaš, Ctibor Štítnický... Prišiel rok 1948 a znárodnenie. Mojej mame ešte za 1. svetovej vojny na týfus zomreli prvé dve deti. Bolo to hrozné. Bola to veľká pandémia. Čítal som históriu epidémie cholery, len v Uhorsku v roku 1831 zomrelo na choleru okolo 250 000 ľudí. Trvala rok a po roku to začalo ustupovať. A ja si dávam otázku, prečo táto covidová pandémia nejako neustupuje? Veď si pamätám chrípku, mali sme týždeň-dva chrípkové prázdniny a išli sme do školy. Teraz prišiel covid, zastal čas, zastavil sa svet. Všetci hovoria, že budeme lepší, že bolo treba si vydýchnuť.
A vy čo hovoríte?
Dobre, bolo treba si vydýchnuť, ale keď sledujem televíziu a noviny, zrazu sa tam objavujú najmä ľudia zlí, je to samá nehoda, vražda, podvod... Dávam si otázku, je tá poézia potrebná? Sú tí básnici potrební? Sú tie veľké humánne osobnosti potrebné, aby toto vrátili? Sú rozpory aj v medicínskej oblasti. Jedni tvrdia, že treba sa zaočkovať, druhí tvrdia – a dokazujú to aj vedecky – že nie je treba sa očkovať. Moji lekári hovoria – očkovať sa, tak som sa dal zaočkovať. Všetci strašia, že príde jeseň a bude to zas horšie, ale mám nádej, že to predsa len prejde. Prežívam epidémiu tak, ako môžem, všetko čo treba, dodržiavam, nosím rúška, umývam si ruky... Myslím si, že sa to dá prekonať.
Ešte nedávno boli divadlá zatvorené, kultúrne stánky vo všeobecnosti zívali prázdnotou. Ako ste vnímali stopku pre kultúru?
Je mi ľúto, že dobrá kultúra sa zastavila – lebo je aj pakultúra. Divadlo je potrebné nielen pre zábavu, hoci aj to treba. Ale tie komédie, ktoré boli, aj Molière, vždy niesli aj posolstvo pre ľudí. Bezbrehú zábavu v divadle, len pre rozptýlenie, tú ja neuznávam. Neuznávam niektoré seriály. Nechcem urážať, ale nemôže byť smerodajná, povedzme, Horná Dolná. Ale kultúra v najlepšom zmysle slova je prepotrebná pre človeka. Technika vystúpila do popredia, ale nemôže technika zabíjať dušu človeka! Technické vymoženosti sú potrebné, ale nesmú prevážiť! Nemôžu ľudia čítať všetko na internete, uvidíte, že kniha sa raz vráti do popredia. My, keď sme robili pondelňajšie inscenácie na vysokej úrovni, od antiky počnúc cez Molièra a Shakespeara, až k súčasným hrám od Bukovčana, Soloviča, Zahradníka... Tak na to sa ľudia dívali. V celej republike sa tešili na pondelkový večer. Ako zvolenský herec som chodil do Prahy vysielať Nedeľné chvíľky poézie.
Myslíte si, že by sa dnes ľudia dívali na pondelkové inscenácie, či na Nedeľnú chvíľku poézie? Nie sme už poznačení tou konzumnou, nenáročnou kultúrou?
Zoberme si slovenskú kinematografiu, ktorá sa začala po roku 1946 filmom Paľa Bielika Vlčie diery. Alebo film Štyridsaťštyri (1957), v ktorom som hral. Oba filmy získali prestížne ocenenia. A tiež už spomínané inscenácie. Nehovorím, že všetko, ale väčšinou to boli kvalitné diela, vynikajúce herecké výkony. Ono je to tak - to, čo ľuďom dáte, to prijímajú. Ak im dáte zábavu, pri ktorej nemusia rozmýšľať, čo je to? Umenie musí ľudí viesť. Antika bola na vysokej úrovni, lebo viedla Grékov cez divadelné hry cez Sofokla, Aristotela... Niektorí vravia, že Nedeľná chvíľka poézie by sa už nepočúvala. Nie je to pravda. Básne ľudí vychovávajú. Bezbrehá demokracia nie je dobrá. Tak ako absolutizmus nie je dobrý. Niekedy som veľký skeptik.
