Ale nádej zomiera posledná...
Určite máte pravdu. Lebo na druhej strane, stále je tu dostatok kvalitnej kultúry. Pred časom ma oslovili z folklórneho súboru Podpoľanec z Detvy, ktorý účinkoval v šou Zem spieva, či by som počas ich tanečného vystúpenia nezarecitoval verš Sládkoviča. Tí mladí ľudia tancovali, rozvírili pódium, naraz zastali, ja som prišiel na javisko ako Sládkovič a zarecitoval som: Lebo skutočne pažiť zelená zakvitla kvetmi-devami, medzi ktorými strojná Elena oko najvábnejšie mámi... Dorecitoval som s brkom v ruke a oni sa opäť pustili do tanca. Malo to obrovský ohlas u obecenstva. To je tá moja nádej, nádej v týchto mladých ľudí. Ale ak pôjdeme súčasnou bezbrehou pakultúrou ďalej, ak sa nespamätáme, pôjdeme do záhuby.
V básňach sa hádam najčastejšie oslavuje žena. Ženy boli vždy inšpiráciou pre umelcov. Akú rolu zohrali vo vašom živote?
Uznávam ženy. So svojou manželkou, herečkou Zlaticou Gillovou (89), s ktorou mám dcéru Svetlanu (59), mimochodom, tiež herečku, sme sa rozviedli. Musím však povedať, že v dobrom. Rozdelila nás profesia, ja som dostal angažmán do Národného divadla, Zlatka chcela hrať vo zvolenskom divadle. Pre mňa bola Bratislava inšpiratívna aj vo vzťahu k básnikom. Naozaj, ako vravíte, básnici - počnúc Sládkovičom a jeho Marínou: Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený... - sa k láske k ženám vyznávajú vari v každej básni. Neviem, či to mám dané v génoch, no od mladosti som mal veľký vzťah k ženám. Už v piatej ľudovej som bol zaľúbený do jedného dievčaťa. Ako študent v oktáve som mal lásky a písal som o nich a pre ne básne. Žena mužovi dáva nežnosť, dáva mu krásu, iný pohľad na svet. Žena je stvorená na obraz Boží vo svojej kráse, vo svojej postave, v iných oblúkoch ako muž. Aj Diskobolos bol pekný, ale my muži sa nemôžeme porovnávať so ženami. Keď vidím ženu – matku s dcérkou, ten pohľad ma nadchýna, až k slzám ma dojíma, že aká je to krása! Ján Smrek má nádhernú báseň o matke a dcére: Prekrásna matka! Hoc sú už jej vlasy strieborne lesklé, predsa jej však neubudlo z krásy. Bo svetu dala krásnu dcéru a svet sa díva na obe a kochá sa v ich podobe...
Čím vám ženy skrášľovali život?
Inšpirovali ma k poézii aj k životu. Ja som sa vždy tešil na stretnutie so svojou láskou. Mal som niekoľko lások, trvali trebárs päť rokov, no nikdy som sa už viac nehnal do ženby. A vy ženy ste veľké diplomatky. Hoci sme boli do seba zaľúbení, ale keď prešlo päť-šesť rokov a už sa začalo rozmýšľať o manželstve, vtedy som začal ustupovať.
Prečo ste sa bránili ďalšiemu manželstvu? Báli ste sa, že stratíte slobodu?
Presne! Mám v sebe zakódovanú určitú voľnosť. Ale zas nie takú bezbrehú slobodu. Už ako dospelý mladík som nemal rád, keď sa ma mama pýtala, kam idem a kedy prídem. Takže keď sa začalo spomínať manželstvo, rozišli sme sa. Mnohokrát ma to aj mrzelo. Kým neprišla zase ďalšia krásna žena, nová láska. Ale všetko bolo na úrovni. Láska bola láska, keď sme išli do kaviarne, keď sme išli v noci po nábreží, nemuseli sme sa báť, keď som išiel na Železnú studničku, milovali sme sa pod hviezdami a nemuseli sme sa báť ničoho. To je ďalšia otázka doby – že tá naša nebola taká kriminálna.
Dvadsať rokov žijete s lekárkou Evou. Čím vás očarila?
Mal som sedemdesiat, vtedy už človek premýšľa inak. Evka je o sedemnásť rokov mladšia, zaujala ma svojou nežnosťou. Okrem toho, ja som mal aj mám k lekárom veľký vzťah. Koniec-koncov, ak by som nebol hercom, asi by som vyštudoval medicínu. Lekári mi niekoľkokrát zachraňovali život, mám medzi nimi veľa priateľov. S Evkou sme sa spoznali v kostole. Chodievali sme partia na omšu, odtiaľ sme išli všetci do kaviarne, kde sme debatovali. Evka sa práve vrátila od priateľky z New Yorku, bola tam v čase teroristického útoku na Dvojičky. Rozprávali sme sa, rozhovory plynuli, až sme časom priateľstvo povýšili na vzťah. Myslím, že sa navzájom dopĺňame. S úsmevom vždy hovorím, že Evka je detská lekárka a my starci potrebujeme mať detské lekárky, lebo sme ako deti! Ale ja, našťastie, nemám vážnejšie ťažkosti. (smiech)
Je niečo, čo ľutujete?
Čo sa týka mojej profesie, nemôžem byť nespokojný. Aj keď som nehral toľko v divadle, mal som svojho koníčka – recitoval som, písal som scenáre, bola tu aj televízia... Nemôžem sa sťažovať. Vo zvolenskom divadle som hral nádhernú rolu Fiesca v Schillerovej hre Fiescovo sprisahanie v Janove. To sa rovná role Hamleta v Shakespearovi, no postavu Hamleta som nikdy nehral. V Hamletovi som však hral v Národnom divadle postavu Rosencranta. Čo sa týka života, prežil som krásny život, mnohokrát ťažký. Za mladi sme nemali vždy dostatok, boli sme aj hladní. Ale materinská láska to vykompenzovala. Žili sme v láske a v určitej povojnovej pohode. Mrzí ma však, že som sa nenaučil po anglicky. Ale ďakujem Bohu za myseľ. Lebo hovorí sa, že pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže. A ja ešte dodávam – a naši lekári dobrí.
A čo by ste ešte chceli stihnúť?
Rád by som ešte chodil do hory, aby ma nohy niesli k stromom. Oprieť sa o tú jedľu, o tú brezu a čerpať sily. Keď som bol chorý, vravel som si – do 90-ky dožijem, potom by som rád do 95-ky napísal ešte knihu pamätí o svojom živote a potom niekde zaspať. Je taká poviedka o ružových záhradách s voňavými kvetmi - ten, kto už cíti, že sa musí odobrať z tohto sveta, ide do tej záhrady, sadne si na lavičku a vôňa ho uspí a prenesie do neba. Krásna predstava!
