Vaše deti prerušili rodinnú tradíciu a nestali sa hercami…
Dcéra začala študovať anglistiku a potom preskočila na divadelnú vedu. Takže je umením strihnutá trochu z inej strany. Venuje sa literatúre aj divadelnej dráme a prekladá z angličtiny. Syn študoval filozofiu a už dlhší čas pracuje v jednej firme, kde sa zaoberajú aj umeleckými produktami. Čo sa mi na nich však páči, je, že na amatérskej báze robia obaja hudbu. Dcéra hrá na klavír a momentálne skladá hudbu do jedného predstavenia, ktoré tvoria s partiou kamarátov. Syn začal ako dieťa chodiť na klavír, ale potom z toho vznikli bicie. Nesmierne ich to baví, počula som, že sú aj dobrí.
Nie je vám to ľúto?
Vôbec mi nie je ľúto, že nie sú v hereckej brandži, naopak. Tak, ako mňa odrádzali moji rodičia, aby som nešla robiť herectvo, tak ja som svoje deti odrádzať nemusela. Našťastie, nešli týmto smerom. Prečo našťastie? Mne to aj moji rodičia vysvetľovali… Keď som sa na túto dráhu dala, nebolo jasné, či mám talent. Človek je tu navyše závislý od toľkých okolností - od náhody, od šťastia… Herci môžu byť šikovní, nadaní, ale ak si ich režiséri nevšimnú, majú smolu. To je toľko náhod, ktoré vám môžu zabrániť v tom, aby ste boli v tejto profesii úspešní! Keď nemáte dávku šťastia, nie ste dostatočne asertívni, nie ste dosť dobrí, tak je to veľmi smutný osud.
A ak by ste teda neboli herečkou, akým smerom by ste sa vybrali?
Myslím, že by som bola veľmi starostlivá lekárka, zdravotná sestra alebo by som pracovala v nejakej sociálnej oblasti, pomáhala by som. Deťom, starým ľuďom. Cítim potrebu byť užitočná, to by ma veľmi bavilo. Nuž ale, gény boli mocné.
