A taký je aj osobný príbeh Táne Radevy. Dokázala pokoriť zákernú chorobu, vzdať sa kariéry v divadle aj počkať na svoju životnú lásku.
Vďaka seriálom ste sa stali jednou z divácky najobľúbenejších herečiek. Ovplyvnilo to váš život?
Súkromný život určite nie, ale uvedomujem si, že ma ľudia na ulici viac spoznávajú ako kedysi. Zatiaľ chvalabohu nikto na mňa nenapľul a všetci sa len usmievali. Ale svetská sláva - poľná tráva a každé čudo trvá do troch dní. Priznám sa, že kedysi som s tým mala problém a raz som dokonca, bolo to ešte v Košiciach, zaprela aj samu seba. Jednej pani som na trhu tvrdila, že sa na Táňu Radevu len podobám. (smiech)
Ako vnímate slovenské seriály? Ako príležitosť zahrať si, alebo si zarobiť?
Pravdu povediac, ja som vďačná za každú prácu. Navyše, príležitostí robiť pred kamerou je málo, pretože filmov sa u nás nakrúca pomenej. Dovolím si povedať, že seriál Búrlivé víno je napísaný zaujímavo, aj keď sa všetko robí veľmi rýchlo a niektoré pasáže nemusia byť práve ľúbivé pre náročného diváka. A treba aj povedať, že je to lepšie platená práca ako v divadle, nehovoriac už o škole, v ktorej učím. Nikomu z hercov nezazlievam, ktorí v seriáloch nechcú hrať, a myslím si, že ani oni by to nemali zazlievať nám.
Búrlivé víno je natoľko úspešné, že sa nakrúca nonstop aj počas leta. Nie je to trošku stresujúce?
Bola som teraz dva týždne na dovolenke a ešte mám pár dní voľna, než začnem znova nakrúcať. Nemôžem však povedať, že sa na to nejako mimoriadne teším, pretože sa ešte cítim unavená. Ale seriál je seriál, navyše, dnes je a zajtra tu už nemusí byť.
Už dlhší čas nemáte stály angažmán v divadle. Prečo ste odišli z divadla?
Posledných sedem rokov mám stály angažmán na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Školu som vždy považovala za svoju najkvalitnejšiu prácu a ľudsky najčistejšiu. Zastávam vesmírne alebo božie zákony a myslím si, že platia aj v tejto profesii s deťmi. V divadle by som s rozličnými, pre mňa ťažko prekonateľnými vzťahmi asi veľmi nefungovala.
Čo to znamená?
Napríklad z košického divadla som odišla preto, a nech mi všetci odpustia, lebo som nebola spokojná s úrovňou hier. Keď som odchádzala z predstavenia, sama seba som presviedčala, že to nebolo až také zlé, ako som to vnímala a cítila. Vravela som si, že keď si to budem opakovať ešte pár mesiacov, zapadnem do stereotypu a už to nebude to, čo som si predstavovala, keďže som si postavila latku dosť vysoko. Takže som si uvedomila, že prejde ešte nejaký ten rok a ja sa už prestanem hanbiť za svoje výkony. Základom je totiž režisér. S výnimkou dvoch hosťujúcich režisérov z Ruska a Maďarska, ktorí boli vynikajúci, som spokojná nebola. Herec sa pri režisérovi učí a zdokonaľuje. S ním rastie i padá. A tak som na voľnej nohe a momentálne hrám v hre Mikve režiséra Michala Dočekala.
Stály angažmán znamená mať pravidelný príjem. Keďže ho nemáte, a manžel Miroslav (61) ako akademický maliar je odkázaný na predaj obrazov, ocitli ste sa niekedy vo finančnej tiesni?
Určite, ale nemôžem sa sťažovať. Dokázali sme prežiť aj s minimálnym príjmom. Boli obdobia, keď nám moji rodičia nosili jedlo a päť deko šunky sme kupovali pre syna. Ale chvalabohu nikdy sme neboli na tom tak, že by sme nedokázali zaplatiť šeky za bývanie, ako sa to dnes, bohužiaľ, ľuďom stáva. Raz to ťahal manžel, potom zase ja. Mali sme obdobia, keď sme jedenásť rokov neboli pri mori. A keď sme išli, tak na starej škodovke do Bulharska. Naozaj sa však nemôžem sťažovať, nie sme náročná rodina. Nepotrebujeme značkové veci ani luxusné auto.
Váš manžel je pôvodom Bulhar, a keď ste sa spoznali, bol ženatý. Asi to nebolo jednoduché...
Bolo to pre mňa tragické, pretože som to nemohla prijať a ani sme náš vzťah nerozvinuli. Inak ma doma vychovávali a vedela som, že by sa mi to vrátilo. Bolo to také očarenie a ja som to prerušila možno aj na rok, keď som sa od Mira dozvedela, že je ženatý a má dcéru Máriu (38).
Jeho prvá manželka bola tiež Bulharka?
Áno, obaja tu študovali a tu sa im Mária (38) aj narodila. Potom som sa s jeho vtedajšou manželkou aj stretla a sľúbila som jej, že sa na sto percent môže spoľahnúť, že so ženatým mužom chodiť nebudem. Jeho žena potom odišla do Bulharska. Asi po roku dostal Miro od nej list, či sa môžu rozviesť, lebo sa zamilovala. Dodnes s tým pánom žije v peknom manželstve. Takže sme mali v podstate šťastie.
Aký máte dnes s nimi vzťah?
Môžem povedať, že vynikajúci. Keď sme boli v Bulharsku dvakrát na dovolenke, tak sme si na ňu vzali aj Máriu a bola s našimi deťmi. Mala vtedy 14 a potom 16 rokov, a priznám sa, že som mala obavy, ako bude na mňa dievča v puberte reagovať. Ale bola fantastická. Dnes je už vydatá a so svojím manželom boli aj u nás. Takže nemáme problémy.
A ako prijali rozvedeného muža vaši rodičia?
Keďže v našej rodine nikto nebol rozvedený, mama až zdúpnela, keď som jej to oznámila. A doslova nás uprosila, aby sme to pre pokoj v rodine pred otcom zatajili, čo dodnes s manželom ľutujeme. Miro sa totiž pred otcom cítil vnútorne ako podvodník, ktorý mu niečo zatajil. Myslím, že sme mu to mali povedať a pociťujeme to ako nejaký čierny bod v našom živote.
Váš syn Mirko (30) a dcéra Anička (26) žili odmalička s tým, že majú nevlastnú sestru v Bulharsku?
Keďže sme to pred otcom tajili, pravdu sa dozvedeli až po jeho smrti. Dovtedy Máriu brali ako príbuznú, sesternicu, aj keď to synovi v hlave vŕtalo. Oni obaja to prijali v pohode, len my s manželom sme sa necítili dobre.
Svokrovcom neprekážalo, že ich syn vymenil Bulharku za Slovenku?
Boli rozvedení a moja svokra sa dosť upla na svojho syna. Asi aj preto ma neprijala, nech som sa akokoľvek snažila. Je mi to ľúto, pretože tým aj naše deti, ktoré videla raz v živote, prišli o starých rodičov. Možno to aj chcela zmeniť, ale nešlo to. A tak manžel za ňou cestoval, ale bez nás.
Zložité životné obdobie ste prežívali aj keď vám diagnostikovali rakovinu. O tom však veľmi nechcete hovoriť. Dnes ste zdravá. Možno by sa ľudia radi dozvedeli, čo vám pomohlo, nemyslíte?
Myslím si, že je to vo viere vo svoje sily a v tom, že ak sa vám má niečo stať, tak to má svoj dôvod. Osemnásť rokov som nebola u gynekológa, ale potom sa dostavil akýsi vnútorný pocit, ktorý ma tam jednoducho nasmeroval. A výsledky neboli dobré, aj keď mi nepovedali, že je to rakovina, ale jej počiatočné štádium. V nemocnici mi lekár navrhol odstrániť vnútorné ženské orgány, pretože niet na čo čakať. Ja som to však cítila inak.
Čo ste spravili?
Dala som sa na Breussove zeleninové šťavy a povedala som to aj lekárovi. Nahneval sa a rok a pol sa so mnou nerozprával. Ja som však bola presvedčená, že nesmiem ísť na operáciu, a že sa z toho dostanem. Musela som vyskúšať piť šťavy a následne som prešla aj na makrobiotickú stravu, na ktorú nedám dopustiť. Každý tretí mesiac som chodila na kontrolu a lekári boli nakoniec prekvapení, že je všetko v poriadku. Potom mi ten lekár vysvetlil, že ženy s operáciou nesúhlasia, chodia k ľudovým liečiteľom a prídu, až keď je neskoro. Až dôjde k najhoršiemu, všetci z toho vinia lekárov. Ale vraj sa stávajú aj veci medzi nebom a zemou. A ja si myslím, že to všetko bolo o viere.
Takže zabrala alternatívna medicína?
Breussova protirakovinová diéta je založená na „vyhladovaní nádorov“. Zeleninové šťavy sa pijú 42 alebo 21 dní a musia byť dobre precedené. A k tomu sa pije ešte sedem druhov čaju, ktoré sa špeciálne pripravujú. Ja na to skutočne nedám dopustiť. A to, že sa moja mama, ktorá mala rakovinu žalúdka nevyliečila, pripisujem tiež viere. Keď som jej po dvoch týždňoch užívania štiav povedala, že začína byť čiperná, a že sa jej začínajú líčka farbiť, prestala piť vodu aj šťavy. Pochopila som, že sa jej už nechce žiť a chce sa pobrať za otcom...
Je to teda jedna z možností, ako sa dostať z pekla von aj bez liekov, len treba chcieť?
Nechcem dávať žiadne rady ani návody. Nemám patent na rozum. Každý musí počúvať reč svojho tela a zvážiť, čo je pre neho v danej situácii najlepšie. A nie je to ani o odvahe, ako mi hovorili kamarátky, ale o viere. Človek však nikdy nevie, čo sa ešte môže udiať. Ak sa zľaknem, nebudem sa brániť zrejme ničomu.
Boli ste odmalička vedená k viere?
Vyrastala som v podstate v ateistickej rodine, ale moji rodičia boli vychovávaní veľmi veriacimi ľuďmi. Či už chceli, alebo nie, riadili sa Desatoro - Božími prikázaniami a vštepili ich aj mne a sestre Dagmar (51). Tá žije v Ostrave a hrá v divadle Jiřího Myrona v operete.
Diváci vás poznajú ako herečku, ale aká je Táňa Radeva v skutočnosti?
Najdôležitejšia je pokora. Snažím sa o to, ale niekedy na to zabudnem a som zlá, uštipačná, ironická... Vážim si na sebe však to, že nie som zlomyseľná ani podrazák a nikoho neodsudzujem, pretože som nikdy v jeho koži nebola.
Aj si niekedy poriadne zanadávate?
Áno, najmä v aute. A škaredo, ale vždy je to lepšie, ako používať slová nenávidím ťa, zabijem ťa, ktoré sú nebezpečné. Slovo aj myšlienka má veľkú silu a ani nevieme, kam sa vysielajú. Verím na karmu, príčinu a dôsledok.
