Išlo o hry 1916 v Berlíne, 1940 v Tokiu/Helsinkách a 1944 v Londýne. Hry v Tokiu boli presunuté na rok 2021, ale ich označenie z marketingových, obchodných a praktických dôvodov ostáva Tokio 2020. Olympiáda v roku 1964 bola ukážkou modernizácie Japonska. Boli predstavené viaceré nové technológie, o.i. cieľová fotografia v šprintoch, nový merací systém v plávaní či živé vysielanie do celého sveta.
Každý, kto tam vtedy bol, bol nadšený zo všestranne vybavených, nádherných športovísk, ale aj vynikajúcej atmosféry. Tá, žiaľ, bude teraz chýbať. Športovci budú súťažiť bez nadšeného potlesku Japoncov a len spomínať na olympijský maratón pred 54 rokmi, ktorý v uliciach metropoly krajiny vychádzajúceho slnka sledovalo 2,5 milióna ľudí!
Československá výprava bola so 14 medailami deviata najúspešnejšia. Do tejto zbierky prispeli aj slovenskí športovci. Napríklad v striebornom futbalovom tíme bolo zo sedemnástich členov 9 Slovákov (Anton Urban, Vladimír Weiss, Vojtech Masný, Ľudovít Cvetler, Ján Geleta, Štefan Matlák, Ivan Mráz, František Schmucker a Anton Švajlen), či kapitánom strieborných volejbalistov bol Bohumil Golian, v športovej gymnastike žiarila Věra Čáslavská, ale v jej tíme patrila k najlepším aj Slovenka Marianna Krajčírová-Némethová.
A práve hľadanie podobnosti s Tokiom 1964 a Tokiom 2020 nás priviedlo opäť k športovej gymnastike. V tomto športe sme totiž mali svoje želiezko pod piatimi kruhmi aj vtedy a máme ho aj dnes. Po Marike Krajčírovej-Némethovej to je Barbora Mokošová. Gymnastky pre Nový Čas porozprávali to, čo v Tokiu bolo, a to, čo očakávajú od štartu na odloženej olympiáde.
Marika Krajčírová-Némethová (73): Mala som bodyguardov!
Za normálnych okolností by bola jedným z najvzácnejších hostí výpravy Slovenska v Tokiu. Veľmi sa na návrat do mesta, kde získala najväčšie úspechy svojej kariéry tešila, no koronavírus všetko zmenil. Marianna Krajčírová-Némethová, ktorej nik inak nepovie len Marika, bude aj túto olympiádu sledovať len doma pred televízorom. V roku 1964 mala 16 rokov a výkonmi sa prebojovala do československej reprezentácie.
„Nikdy nezabudnem na návrat do školy po olympiáde. Prišla som do školy, kde bolo úplne, ale úplne ticho. Až v telocvični sa mi dostalo takého búrlivého privítania, že som sa rozplakala,“ zaspomínala si aj na to, ako jej otec do veľkej predsiene urobil o dva centimetre užšiu kladinu ako mala v telocvični a musela cvičiť aj doma. Odriekania si užila dosť. Nesmela skúšať žiadne športy ani výlety či tancovačky so spolužiakmi, len aby sa jej nič nestalo.
„No nežiarlim, vďaka športu som videla kus sveta a zažila úžasné veci. Napríklad aj to, ako mi v Tokiu pridelili bodyguarda. Bol to futbalista Tonko Urban, ktorý ma aj so spoluhráčmi strážil ako oko v hlave. Všetci boli o dve hlavy vyšší ako ja,“ pokračovala gymnastka, ktorá bola roky v československej špičke jedinou Slovenkou.
Veru si spomenula aj na odmenu za tokijskú striebornú medailu: „Čakala ma na letisku. Bolo na nej napísané: ’Prekvapila si nás milo, pudingu máš kilo“ a to kilo bolo vlastne vedro čokoládového pudingu,‘ dodala.
