Bolo to posledné divadelné predstavenie Milana Lasicu. O dva dni, po koncerte k výročiu orchestra Bratislava Hot Serenaders, obľúbený herec, humorista, dramatik, prozaik, textár, herec, režisér, moderátor a spevák Milan Lasica zomrel. Na pozadí smútku, ktorý sa tiahne spomienkami, si na svojho kolegu a priateľa zaspomínal Martin Huba v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
V nedeľu 18. júla, po koncerte s Bratislava Hot Serenaders, Milan Lasica skonal na javisku Štúdia L+S. Ešte sa posledný raz poklonil divákom v hľadisku – a prišiel šokujúci koniec. Posledné divadelné predstavenie však odohral o dva dni skôr, v piatok 16. júla. Bola to rola jedného z bratov De Manovcov – Filipa – v predstavení Starí majstri, v ktorom ste s ním účinkovali. Správa o úmrtí Milana Lasicu vás musela zaskočiť...
Predstavenie sme hrali niekoľko rokov, kvôli pandémii sme mali rok prestávku. Bol to pre nás doslova slávnostný okamih, začať po roku opäť hrať. Svojím spôsobom som mal aj obavu, že či to zvládneme. Predstavenie je postavené na dvoch hercoch a relatívne brisknom dialógu, takže veľa sa tam navymýšľať nedá, ak vám vypadne text.
Ale zaskočilo ma jedno, že Milan bol v takej dobrej kondícii, v akej som ho roky a desiatky predstavení nevidel. Bol odpočinutý, energický, vyžadujúci intenzívny kontakt na javisku. S úsmevom som si pomyslel – ten Milan vyzerá výborne, tuším mu tá korona dosť prospela! Prekvapilo ma po tomto mojom konštatovaní to, čo sa stalo potom.
Ráno mi to prišla oznámiť dcérka. Zhodou okolností bola moja vnučka na koncerte, po ktorom Milan zomrel. Tá keď sa dozvedela, čo sa stalo, začala mať strach o starého otca, tak len poslala v noci esemesku: Ste v poriadku? Nevedeli sme si to s manželkou vysvetliť, a ráno sme pochopili, z čoho pramenila tá obava.
Čo vám prechádza hlavou v týchto dňoch?
Na jednej strane je úsmevné, ako ľudia rozoberajú, že aké je to požehnanie pre herca, keď zomrie počas aplauzu... Ozaj je to výnimočné, nuž ale odhliadnuc od toho, skončil sa jeden veľký životný príbeh, a to je veľká, veľká škoda.
Dovolím si tvrdiť, že ten Milanov príbeh je taký hodnotný, taký obsažný, širokospektrálny, taký mnoho vrstevnatý – od veselej satiry, cez jej podtóny, cez jej politické presahy, cez jeho obcovanie so svedomím ľudí aj so svedomím spoločnosti, že si myslím, že jeho život bol extrémne bohatý a zmysluplný. Ťažko sa to povie, ale raz skončiť musíme.
Pána Lasicu ste poznali naozaj dôverne. Čo si myslíte, ako by asi komentoval svoju smrť?
Určite by ju komentoval nejako láskavo sarkasticky. Milan bol láskavý cynik. Bol extrémne citlivý človek a bránil sa svojím sarkazmom. Bránil sa tvrdosťou pomenovania situácie.
Párkrát som ho zažil veľmi citovo zasiahnutého, ale dal si veľkú námahu, aby to nebolo vidno. On jednoducho nechcel byť prichytený pri citovom pohnutí. Bol ľahko zraniteľný, no vedel s tým byť statočne sám. Hoci sme boli veľmi dobrí priatelia, nezdôveroval sa.
Ale na skúškach, pred predstavením či po ňom, ste si iste povedali aj viac ako len to, čo sa týkalo divadla...
Až teraz si uvedomujem, že v piatok pred predstavením sme sa dotkli takých osudových tém, hovorili sme o spoločnom vedomí ľudí, o tom, aké by to bolo luxusné a príjemné, keby človek mohol uveriť, že je niekto nad ním. Ale že na druhej strane je to zbavenie sa zodpovednosti, ak to zvalíte na akéhokoľvek Pána Boha.
Mali sme tému pre neho netypickú, lebo si myslím, že jeho obcovanie s transcendentnom bolo intenzívne, ale intímne. Jeho citlivosť ste mohli prečítať cez reakcie a cez konštatácie, ktorými vás očarúval. Keď prišiel napríklad s poznámkou o nejakej dáme, tak z tej schopnosti všimnúť si detail ste museli chápať, aký je vnímavý a citlivý.