Vedel oceniť výkon kolegu?
Mne najväčšiu hereckú poklonu položil pri inscenácii Figarov rozvod. Povedal mi: „Vieš, ako si hral toho elegána a sadol si si tam, zdvihli sa ti nohavice – a nemal si ponožky! To bol dobrý moment!“ Iste, že chápal dramaturgickú hĺbku textu autora hry Ödöna von Horvátha, ale o tom považoval za zbytočné sa baviť.
No tento detail ohodnotil ako prejav určitej milej nezodpovednosti, ktorá je v našich dramatických postavách vždy cenná, ak človek nie je utopený a udusený zodpovednosťou. Hoci herec musí vždy všetko urobiť, aby to bolo zodpovedné. Mne to vždy pripomína horolezca...
Milé prirovnanie, najmä ak vieme, že horolezectvo vám je blízke...
Áno, ja som vzhľadom na moju profesiu veľa liezol. Musíš urobiť všetko pre to, aby si nespadol. Ale na druhej strane sa dopúšťaš tak milo luxusne nezmyselnej činnosti, akou celé horolezectvo v očiach ním neposadnutých je – musíš to robiť ľahko, ale extrémne zodpovedne. A toto bol Milanov princíp. On celým životom šiel ľahučko, ale mimoriadne zodpovedne.
Čo vám bude chýbať po jeho odchode?
Bude mi chýbať jeho briskné pomenovanie vecí. Milan vedel jednou vetou zhodnotiť veľmi zložité javy a diania. Na to, samozrejme, musíte byť taký vzdelaný, ako bol Milan. Musíte byť schopný kráčať tak citlivo, vnímajúc okolie, ako bol Milan schopný.
Mne na Milanovi mimoriadne konvenoval jeho zmysel pre eleganciu, a to nielen čo sa týka garderóby. On bol človek elegantného ducha, vedel mlčať, keď považoval za neelegantné prehovoriť. Bude mi chýbať tento druh človeka, pretože dneska elegantnosť – či už v uvažovaní alebo v prejavoch – je relativizovaná a zosmiešňovaná vo všetkých možných aspektoch.
To ma veľmi mrzí. Lebo Milan mal veľký rešpekt u mladých a cez ten rešpekt, ktorý vzbudil cez svoju tvorbu, cez svoje aktivity, súčasne obhajoval aj možný elegantný pohľad na svet. Aj to bude dnes veľmi chýbať.
To ste pomenovali presne, jeho elegantný pohľad na svet však mnohí nechápali. Svet sa, žiaľ, zmenil a elegancia sa pomaly vytráca...
A ja vám poviem – ak niečo považujem za totálne neelegantné na Milanovom príbehu... Po jeho odchode sa toľko o ňom hovorilo a hovorí... Zasadala vláda, či bude štátny pohreb. A Milan posledné tri roky len chodil, klopal po dverách a žobral na úradoch. Aby dostal takú dotáciu, takých pár eur...
Potom príde niekto, kto, zaplaťpánboh, poskytne peniaze, aby divadlo mohlo fungovať. Po predstavení Milan poďakoval dotyčnému sponzorovi, venoval sa mu, aby sa mu odvďačil. A tu sa ideme po jeho smrti zblázniť... Však chvalabohu, že sa ideme zblázniť, veď je za čo sa zblázniť.
Ale keď sa idem zblázniť, tak nemôžem toho človeka dostať do situácie, že na to, aby mal kde prejaviť tú svoju činnosť, vďaka ktorej je celá spoločnosť pobláznená, aby bol v permanentnej existenčnej neistote. To je neelegantné od tých, čo rozmýšľali o štátnom pohrebe či smútku.
