Ste tuším skutočne ideálny pár!
Peter: Nechcem povedať, že máme úplne rovnaké záujmy. Ale radi chodíme na prechádzky, trávime spolu veľa času. Zatiaľ sa nám spoločný čas nezunoval.
Karin: To, že náš vzťah vyústi do svadby bolo jasné okamžite. Niekto síce hovorí, že vzťah sa musí vyvíjať, že to rozhodnutie príde až časom, ale ja som taký spontánny, energický a emočný človek, že u mňa je buď všetko alebo nič. Hneď alebo nikdy. Niekedy sa na to pozeráme úsmevne, ale Peťo sa jedného dňa zobudil - bolo to hádam po týždni, čo sme boli spolu - objal ma a povedal: Ja si ťa chcem vziať za ženu! Bez zaváhania som povedala áno.
Čo nasledovalo potom?
Karin: Tým, že sme obaja zrelí ľudia, po štyridsiatke, obaja sme veriaci, chceli sme, aby to malo hĺbku, váhu. Nechcem v žiadnom prípade dehonestovať civilné sobáše – to je každého osobná vec. Hovorím náš subjektívny názor, naše presvedčenie, že oveľa viac nám dáva sobáš v kostole, ako ísť na úrad, rýchlo vybaviť sobáš, lebo vo vestibule už čaká ďalší pár. Hľadali sme teda len možnosť, ako zrealizovať tie naše sny podľa tých predstáv. Preto na to čakáme niekoľko rokov.
V každom prípade, čochvíľa budete manželmi. Asi teraz riešite také prozaické veci ako - kde bude sobáš, kto bude svedkom, aká bude zábava, koho pozvať na svadbu...
Peter: Bolo ťažké rozhodnúť sa, že s kým to osláviť. Lebo aj táto doba nám ukázala, že čo je dôležité – a to je priateľstvo, rodina. Máme teraz obrovskú dilemu, lebo obaja máme veľmi veľa priateľov. A keď poviem priatelia, tak nemám na mysli tých facebookových. Bohužiaľ, sme z toho namrzení a sklamaní, že ich nemôžeme pozvať všetkých. Ja som chcel ísť na bratislavskú Partizánsku lúku a spraviť z toho žúrku pre 300 - 500 ľudí. To je to číslo, koľkých ľudí by som tam chcel mať, aby sme sa spolu zabavili.
Karin: Ale každá sála praská vo švíkoch, už keď máte okolo sto ľudí. Musíme dodržať kapacitu, tak to bolo zložité. Budeme mať len blízku rodinu a zopár priateľov.
Kde teda napokon bude svadba?
Karin: Bude v Bratislave na nábreží Dunaja. Trošku romantiky... Už sme si aj napísali tam hore okolkovanú žiadosť, aby vyšlo počasie (úsmev). Ale keď bude pršať, nevadí. Moja babina v takom prípade vravievala, že pršia peniaze a šťastie. Vyrovnáme sa s každým počasím. Peťo ma naučil, že nie je podstatné kde si, ale s kým si. Pevne verím, že všetko vyjde podľa našich predstáv. Veľmi sa tešíme.
Budete mať na svadbe aj nejaké „šoubiznisové“ prekvapenie?
Karin: Myslím, že to môžem povedať – trio La Gioia nám zaspieva Hallelujah.
Peter, zdá sa mi to, alebo naozaj máte slzičky v očiach?
Karin: On je taký citlivý muž! Keď sa o tom rozprávame, pozriem naňho a on slzy na krajíčku... Vravím mu – nieže budeš na svadbe plakať! A on že jasné, že budem! Tak som mu vysvetlila, že to nemôže, čo môj drahý mejkap?! (smiech) Aj môj syn mi povedal, že asi bude dojatý a asi bude tiež plakať. Keď som povedala svojej najlepšej kamoške Deniske, že nesmie plakať, tak mi povedala: Tak, Kaja, na mňa sa nepozeraj! Všetci okolo, ktorí to budú s nami prežívať a ktorí sa na to tešia ako my, budeme asi trošku slziť...
Možno budete inšpiráciou pre mnoho párov, ktoré spolu žijú bez papiera, najmä ak ide o partnerstvá v zrelom veku, a do ďalšieho manželstva sa nehrnú...
Karin: Poviem to takto – moja dcéra Kajka má 25 rokov, skončila medicínu a má priateľa. Bývajú spolu, takže v podstate už vyletela z hniezda. Samko bude mať v auguste 15, má svojich kamarátov, svoje záujmy a zapaľujú sa mu lýtka. Už len čakám, že prídu prvé lásky a zostaneme s Peťom jeden pre druhého. Človek už rozmýšľa, že v živote sa môžu vyskytnúť mnohé situácie, často aj menej príjemné, možno aj zdravotné... U nás je pojem druh a družka trochu vágny. Nemáme to definované ani v zákone, potom sa stane, že ak jeden z partnerov ochorie, nepovedia vám o jeho zdravotnom stave nič. Manželstvo znamená aj to, že človek je niekde zakorenený, niekam patrí. Myslím si, že to nie je príjemný pocit, keď sa ráno zobudíš a povieš si – do šľaka, som sám, decká si žijú svoj život a čo budem dnes robiť?
Peter: Ak s niekým chcem byť, žijem s ním a je mi s ním dobre, tak prečo to nespečatiť manželstvom?
