Dve brány pred koncom jeho jazdy však došli sily, prišli chyby a nakoniec z toho bolo "len" 5. miesto.
Jakub Grigar však vtedy v Riu de Janeiro nesmútil. "Aspoň mám motiváciu dostať sa na ďalšie hry a zabojovať o medailu tam," povedal.
Nasledujúce olympijské obdobie sa nečakane natiahlo zo štyroch na päť rokov, no slovenský reprezentant potvrdil, že v Brazílii nehovoril do vetra a svoje slová do bodky naplnil.
V piatok predviedol v olympijskom kanáli Kasai dve výborné jazdy a ako prvý Slovák získal medailu v K1. Vo finále ho zdolal len suverénny Čech Jiří Prskavec.
"Myslím si, že to z moje strany bola veľmi dobrá jazda. Začal som dobre, začal som s vodou a v podstate mi všetko vychádzalo tak, ako som si predstavoval," povedal. Podobne ako pred piatimi rokmi, aj v Tokiu prišla v závere únava, no už o dosť skúsenejší Grigar si tentokrát situáciu postrážil.
"Cítil som únavu a vtedy sa väčšinou začínajú robiť chyby, takže som rád, že aj keď som mal unavené ruky, dokázal som ísť ďalej. Nespravil som žiadnu väčšiu chybu a dokonca som zrezával z nájazdov, v ktorých som potreboval zrýchliť. Myslím si, že toto bola taká kvalitná jazda, akú by som chcel predvádzať stále."
Za päť rokov prešiel dlhú cestu, ktorá nebola často ružová. Niekdajší majster sveta i Európy medzi juniormi a v kategórii do 23 rokov mal po OH v Riu aj horšie obdobia, no nepoddal sa a ešte viac pracoval na tom, aby bol úspešný.
"Človek potrebuje nejaký čas, aby si uvedomil niektoré veci a trochu vo svojom športe dospel. Nedá sa stále jazdiť len tak. Na to, aby si to mohol človek naozaj užiť, potrebuje strašne veľa práce.
Aj ja som si uvedomil, že musím zamakať na množstve detailov, či to bol tréning, strava, mentálne nastavenie. Myslím si, že rozdiel medzi Kubom v Riu a Kubom dnes je ten, že som sa aspoň pokúsil priblížiť k tomu, aby som bol čo najprofesionálnejší športovec, akým môžem byť," povedal.
Medailová šnúra slovenských vodných slalomárov, ktorá odštartovala v Atlante 1996, tak pokračuje vďaka Grigarovi aj po tokijskej olympiáde. Skromný mladík si striebro nechcel nechať len pre seba, ale venoval ho všetkým, ktorí mu počas jeho kariéry pomáhali.
"Musím povedať, že to nie je moja medaila, ale medaila celého tímu, pretože každý jeden člen pracoval na sto percent tak, aby sme tu ten úspech dosiahli. Stál by som tu veľmi dlho, keby som mal ďakovať každému, kto mi pomohol. Najväčšiu vďaka patrí mojim rodičom, ktorí ma priviedli k tomuto športu a vždy za mnou stáli. Či bolo dobre alebo zle."
