Zlá predtucha
Ešte viac ju však zasiahol osud jej kamaráta Michala Švihrana. „Spolu sme boli aj v prípravnom kurze, aj sme spolu bývali v slobodárke, ale poznali sme sa už zo školy. Mišo mal zlú predtuchu. Hovoril nám, že sa nedožije 30 rokov, lebo mu to predpovedala nejaká veštkyňa. Neuveríte, ale aj to nešťastné dievča z Piešťan malo predtuchu, že skoro zomrie. Obaja tušili svoj osud, obaja zomreli...“ Pani Volková je dnes v kontakte s kolegovou dcérou Simonou, ktorá bola v tom čase ešte bábätko.
Strata istoty
Nehoda sa podpísala na psychike Boženy Volkovej. „V tom čase ČSA mali viacero takýchto nehôd (napríklad pri páde lietadla ČSA 20. augusta 1975 neďaleko sýrskeho Damasku zahynulo 126 osôb) a stratila som pocit istoty. Ale len na nejaký čas. Vydala som sa a otehotnela a po rokoch na materskej som sa do ČSA vrátila a odlietala som takmer dvadsať rokov.“ Celkovo nalietala milióny kilometrov. „Medailu za prvý nalietaný milión som dostala už po troch rokoch, čiže tých kilometrov celkovo bolo naozaj veľa.“ S tragédiou z roku 1976 a so stratou blízkych sa však nevedela zmieriť roky. Zdá sa, že ju uzavrela až nedávno. „Práve včera som sa na Zlatých pieskoch po prvýkrát od tej strašnej nehody okúpala bez stresu. Roky som sa tam ani nenamočila. Mala som však z toho zvláštny pocit,“ dodáva. Tragický príbeh tak hádam dostal v jej živote poslednú bodku.
Nehoda let ČSA č. 001 na trase Praha - Bratislava z 28. júla 1976
- išlo o 84-miestne štvormotorové turbovrtuľové lietadlo sovietskej výroby, Iljušin Il-18B, v čase nehody bolo v prevádzke 16 rokov
- v predvečer kritického dňa sa lietadlo vrátilo z Tunisu, pričom posádka do knihy porúch uviedla chybné preblikávanie signalizácie na motore č. 4
- lietadlo štartovalo z letiska Praha-Ruzyně o 8:52 hod., smerovalo na letisko Bratislava-Ivanka
- na palube sa nachádzalo 69 platiacich cestujúcich, 4 zamestnanci ČSA a štvorčlenná posádka
- povolenie na začatie klesania neprišlo včas, v tom čase sa už lietadlo nachádzalo pomerne vysoko nad zostupovou rovinou. Za tejto situácie bolo predpísaným postupom klesať krúžením s následným štandardným priblížením. Kapitán sa však namiesto toho rozhodol k strmému klesaniu priamo na VPD 22. Rýchlosť klesania dosahovala až 22 m/s, pričom povolené bolo najviac 15 m/s a štandardná hodnota bola 10 m/s
- následkom intenzívneho brzdenia s pomaly sa otáčajúcimi vrtuľami došlo na 3. motore k automatickému „zapraporovaniu“ a vypnutiu, no druhý pilot sa dopustil závažnej chyby, keď omylom vypol 4. motor, takže lietadlo sa krátko pred prahom dráhy ocitlo s oboma nepracujúcimi motormi na pravej strane
