Naša bývalá úspešná akvabela reprezentovala Slovensko pod piatimi kruhmi v Aténach v roku 2004. Dnes spolu s rodinou žije v exotickom raji, na Cookových ostrovoch v Polynézii a rozhodne nezaháľa. Roky tvrdej driny a športových vedomostí pretavila do úspešného cvičebného programu. Katarína sa do synchronizovaného plávania zamilovala už ako šesťročná.
„Je to krásny, ale aj nesmierne náročný šport, ktorý okrem plávania zahŕňa množstvo iných športov – gymnastiku, balet, posilňovanie, akrobaciu... Aj to je dôvod, prečo ma to bavilo,“ rozpráva na úvod viacnásobná majsterka Slovenska. Našu malú krajinu reprezentovala aj na desiatkach medzinárodných pretekov, majstrovstvách Európy, majstrovstvách sveta a tiež na olympijských hrách v Aténach 2004.
Na krásne momenty spod Akropoly spomína dodnes. „Bol to fantastický zážitok a veľké zadosťučinenie pre mňa, ale aj celú rodinu po sedemnástich rokoch driny a odriekania. Keďže však akvabely nie sú na Slovensku šport, ktorým by sa dalo živiť, rozhodla som sa po olympiáde ukončiť kariéru.“
Bývanie v raji
Ak profesionálny šport roky napĺňa celé vaše dni, môže sa stať, že po ukončení kariéry zostane v živote akosi prázdno. To však nebol Katkin prípad. „Vyštudovala som medzinárodný obchod na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Pracovne sa teda pohybujem medzi obchodom, marketingom a eventami,“ hovorí šikovná Bratislavčanka, ktorá za posledných desať rokov žila v mnohých krajinách sveta. Pred tromi rokmi sa usadila v hotovom raji - na Cookových ostrovoch v úchvatnej Polynézii.
„Ťahalo ma to za teplom a pokojným spôsobom života. Bola som tehotná a manžel ako hotelový manažér hľadal prácu v krajine, kde si budeme môcť užiť rodinné chvíle s bábätkom a tiež príjemnú klímu,“ vysvetľuje, ako sa ocitla na opačnej strane zemegule. Synček Elio sa už na ostrovoch narodil a rodina sa v Pacifiku dokonale asimilovala. „Zapadli sme bez problémov. Iste, väčšinou si o nás myslia, že sme turisti, ale susedia a miestni, ktorí nás poznajú, nás prijali pekne.“
Odlišné svety
Aký je rozdiel medzi životom uponáhľaného Európana a Polynézana? „Keď mám porovnať konkrétne Cookove ostrovy a Slovensko, tak sú to protipóly. Všetci chcú v prvom rade žiť svoj pokojný život v kruhu veľmi širokej rodiny, ktorá sa stretáva pravidelne aj niekoľkokrát do týždňa – pokojne aj 20-30 ľudí. Miera stresu a tlaku, ako ho poznáme my, je tu zanedbateľná,“ opisuje spôsob života ostrovanov olympionička a pridáva aj zopár zaujímavostí.
„Nie je tu na cestách žiadne trúbenie, nie sú žiadne zápchy. Cesta je tu vlastne len jedna okolo ostrova a nie sú na nej žiadne semafory. Keď si zabudnete peniaze alebo neberú karty, zaplatíte nabudúce. Na letisku sa prechádza sliepka s kuriatkami a nikto ju nezatkne. Zákonom je oficiálne nariadené, že maximálna výška budovy nesmie presiahnuť výšku palmy,“ prezrádza.
Na samote
Presťahovať sa do diametrálne inej krajiny prináša nielen svetlé stránky. Na niektoré veci si človek musí dlhšie zvykať. „Obchody sa zatvárajú o 16.00, reštaurácie o 20.00. Z každého tovaru je jeden, maximálne dva druhy. Žiadne obchodné centrum, ako sme boli zvyknutí. Na termín v banke na založenie účtu čakáte 2-3 týždne a ešte musíte absolvovať aj pohovor. Najbližšia civilizácia – Nový Zéland, je 4 a pol hodiny letu. Pre Európanov je to nepredstaviteľná samota a s tým súvisí veľa vecí. Nemôžte si len tak odskočiť preč – časovo aj finančne je všetko ďaleko.“
Ako už Katka spomenul obyvatelia Cookových ostrovov, Maori, sú veľmi rodinne založení. Ctia si však aj iné zásady a v mnohom by sme sa od nich mohli učiť. „Majú nielen obrovskú úctu k starším, ale aj k pôde. Chránia si svoje územie. Na Cookových ostrovoch si nemôže nikto kúpiť pôdu, a to za žiadne peniaze. Tá sa len dedí alebo predáva medzi pôvodným obyvateľstvom. Pre cudzinca existuje jedine možnosť prenájmu. Aj preto tu neoperuje žiadna veľká hotelová sieť typu Hilton. Vlastne nie je tu ani žiadna reštauračná sieť, ako McDonald... Je to forma ochrany domácej produkcie a podnikateľskej snahy – vláda sem tie firmy jednoducho nepustí. Taktiež tu nepoznajú pachtenie sa za majetkom a za kariérou,“ opisuje hodnoty domácich, no zároveň dodáva, že takýto prístup si môžu dovoliť vďaka finančným dotáciám od Nového Zélandu a príjmov z turizmu. Katka nebola na Slovensku už tri roky.
„Chceli sme prísť na 6 týždňov do Európy po necelých dvoch rokoch ešte minulú jar. Ale pandémia nás v polovici cesty otočila späť. Rodina nám nesmierne chýba, ale my sme tieto ťažké mesiace strávili v zdraví a bez rúšok, lebo tu covid nie je,“ hovorí.
