Život si síce zachránila, no jedna z najväčších tragédií v histórii československého letectva jej vzala kamarátov, kolegov a na istý čas aj pocit bezpečia. Len pred pár dňami sa prvýkrát odvážila vojsť do osudného jazera bez stresu. Božena Volková pracovala v roku tragickej nehody ako letuška Československých aerolínií už štyri roky.
„V tom čase to bolo pre mladé dievča vysnívané povolanie, spolužiačky mi závideli,“ spomína po rokoch. Let z Prahy do Bratislavy v júli roku 1976 nemal byť jej služobný. Chcela sa ním len po svojom inom lete dostať späť do Bratislavy. A tak zašla za kapitánom letu Svatoslavom Rosom a požiadala ho, či by sa mohla „zviezť“ na jednom zo služobných sedadiel, čo bolo v tom čase úplne bežné. Náhodné okolnosti pani Božene zachránili život.
„Kapitán mi zrazu oznámil, že ma nezoberie, pretože prednosť zabrať tieto služobné sedadlá dostala posádka letu z Tunisu, ktorá tesne predtým pristála v Prahe a mala nárok na miesta z dôvodu potrebného oddychu, spomína Božena. V osudný deň odišla do slobodárne, kde v Prahe bývala, aby tam počkala na ďalší let do Bratislavy. „Hneď po príchode do ubytovne vybehla vrátnička a čosi na mňa kričala. Chvíľku mi trvalo, kým som pochopila, o čo ide. Lietadlo, ktorým som mala pred pol hodinkou odletieť, tragicky skončilo v jazere Zlaté piesky. Strašné,“ opísala šokujúce a bolestné momenty.
„Vrátnička si navyše myslela, že som v ňom sedela ja, pretože ktosi videl nastupovať moju kolegyňu Stanku, ktorá bola tiež z Piešťan ako ja a bola podobný typ ako ja...“ Tú už nikdy viac nevidela. „Poznala som ju, párkrát sme sa rozprávali.“
