Do zahraničia sa dostal ešte za minulého režimu, keď emigroval do Kanady. Jeho vzťah k bývalej domovine bol ukončený v roku 1981 stratou občianstva. Slovensko však navštevoval pravidelne.Teraz by sa, možno naposledy, chcel vrátiť domov za blízkymi a tiež dúfal, že ho na Slovensku zaočkujú. Nie je to však možné, a to napriek tomu, že od nás poberá dôchodok!
Viliam (89) sa narodil v Ružomberku, v Bratislave vyštudoval za strojného inžiniera a úspešne pracoval doma i v zahraničí. Na Slovensku robil už ako mladý vyučený strojný zámočník a neskôr ako inžinier. Odpracoval takmer 20 rokov, jeho odbornosť mu však dala možnosť cestovať, a tak sa stalo, že ho zlákala emigrácia. Jeho zväzok s domovinou bol v roku 1981 ukončený, a tým prišiel aj o občianstvo.
„Áno, dôvodom bola emigrácia, ale mladí si nepamätajú na tie ťažké časy,“ uznáva Viliamova kamarátka Lucia (57) z Bratislavy, ktorá tvrdí, že doklad o ukončení mu bol poslaný na podpis. Dodáva, že má svoj rodný list, dokonca poberá aj dôchodok zo Slovenska.
„Pracoval tu, keď ešte nebol ani dospelý a potom až do roku 1969, keď emigroval,“ vysvetľuje. Aj tak sa nedokáže dostať k očkovaniu, ktoré by chcel absolvovať v rámci svojej návštevy. „Vo Venezuele, ktorá sa stala jeho trvalým pobytom, nie sú očkovacie látky. Ťažko sa tam dostať aj k informáciám, kde sa môže dať otestovať, keďže žije na samote - Safari Carabobo, svojom ranči,“ vysvetlila.
Aké má možnosti?
Viliam sa preto chcel dať zaočkovať v rodnej krajine, žiaľ, nepochodil. „Nerozumiem tomu, tu ľudia proti očkovaniu protestujú, nechcú sa dať zaočkovať, a keď Slovák, aj keď zahraničný, požiada o vakcináciu, nepomôže nič. Dokonca si chcel vakcínu aj zaplatiť, ale... Nedá sa,“ hovorí Lucia. Ako dodáva, zdravotná poisťovňa jej dokonca odporučila, že ho má zamestnať a odviesť za neho odvody, údajne minimálne 660 eur!
„Viliam má 89 rokov! Môže niekto niečo také vôbec povedať?“ nechápavo krúti hlavou. Ďalšou možnosťou je vybaviť si po príchode na Slovensko štatút Slováka žijúceho v zahraničí: „Tam mi však povedali, že tam musí ísť osobne, odfotiť sa a čakať. Tri až šesť mesiacov!“ Viliam chce, možno posledný raz, vidieť svoju rodinu, ktorá mu tu na Slovensku žije. „Ostáva mu iba požiadať o výnimku, aj preto som sa obrátila na ministerstvo zdravotníctva,“ uviedla Lucia, ktorá žiadala o výnimku z vyhlášky o očkovaní pre zahraničných Slovákov.
Húževnatá žena oslovila aj premiéra, informovala sa aj v očkovacom centre či u svojej lekárky. „Všade rovnaká odpoveď. Nemá slovenské občianstvo, najmä však slovenskú kartičku poistenca. Takže to nejde,“ hovorí s nevôľou Lucia. Pán Viliam je ochotný tú jednu vakcínu aj sám zaplatiť.
Nejde mu o peniaze. Chce vidieť rodinu a rodný kraj, možno aj naposledy. „Vo Venezuele má príliš veľa investovaných prostriedkov a ženu, tá s ním nepôjde, aby chcel ostávať na Slovensku. Preto ani nemá dôvod žiadať o azyl, čo by bola jedna z možností,“ dodala. Nový Čas oslovil aj Ministerstvo zdravotníctva SR, do uzávierky sa však nevyjadrili.
O prepustenie požiadal, ale mohol byť aj „donútený“
Marek Benedik, advokát
- Vyhostenie znamená nútené opustenie územia štátu. K tomu podľa všetkého v tomto prípade nedošlo. Podľa môjho názoru pán Viliam asi legálne emigroval do zahraničia, čo bolo aj za socializmu možné. Bolo to síce zriedkavé, ale možné aj v roku 1969. Následne zrejme požiadal o prepustenie zo štátneho zväzku, čomu bolo vyhovené. Prepustenie zo štátneho zväzku bolo zásadne dobrovoľné, dotknutá osoba musela o to požiadať.
Tak je to aj dnes, rovnako dnes môže štátny občan požiadať o prepustenie zo štátneho zväzku, ak už nechce byť občanom SR. Je možné, že bol k žiadosti o prepustenie nepriamo „donútený“ pomerni v ČSR alebo motivovaný tým, aby získal kanadský pas. Ťažko povedať. Inak podľa súčasného zákona o štátnom občianstve, ak by požiadal, ako osoba prepustená zo štátneho zväzku počas obdobia neslobody, aby mu bolo občianstvo udelené, nemusel by spĺňať podmienku trvalého pobytu v SR.
