Ako z pozície prezidenta SOŠV hodnotíte olympiádu v Tokiu?
- Celé olympijské hry boli sprevádzané neistotou, preto som rád, že dopadli dobre. Najmä z pohľadu toho, že naši športovci sa na nich mohli zúčastniť a všetci sa vrátili domov v poriadku a bez zdravotných komplikácií. Bonusom sú medailové umiestnenia a všetky zážitky a skúsenosti, ktoré tam naši účastníci nabrali.
Kedy vám bolo najviac ľúto, že ste do Tokia nemohli ísť, vzhľadom na liečenie zraneného oka?
- Najkrajšie momenty účastníkov sa, samozrejme, spájajú s chvíľami, keď krajina vyhrá medailu. Aj mne prišlo ľúto, že som nemohol byť pri tom, ako hrala hymna a viala slovenská vlajka na stožiari medailistov. Takisto bezprostredný kontakt a rozhovory so športovcami v olympijskej dedine. Musím to brať ako holý fakt.
Pred podujatím ste nechceli hodnotiť naše medailové šance. Splnili sa vaše očakávania?
- Veľmi som si v duchu želal, aby sme mali z Tokia kompletnú medailovú zbierku. Nechcel som to však konkretizovať na jednotlivé mená a disciplíny. Z tohto pohľadu hodnotím našu výpravu ako úspešnú.
Už sa zdalo, že ostaneme bez medailí, ale prekliatie prelomila strelkyňa Rehák-Štefečeková.
- Zuzka bola fenomenálna! Získať zlato a vytvoriť svetový rekord, ktorý už nemôže byť prekonaný, jedine vyrovnaný, to je niečo, čo si slovenský šport bude dlho, dlho pamätať.
Asi nikto nečakal, že nám striebro privezie Rory Sabbatini!
- Prekvapil všetkých a aj sám seba. Ukázal, že sa bojuje až do konca a keď ide človek šťastiu oproti, tak má šancu dosiahnuť nemožné.
Ako vnímate - aj v súvislosti s medailou Sabbatiniho - štarty cudzincov pod našou vlajkou?
- Dostávame viacero žiadostí od zahraničných športovcov o možnosť reprezentovať Slovensko. V tomto smere máme jasno - ak ide o športovca, ktorý tu nežije a nemá u nás žiadne väzby, tak ich zamietame. Apelujeme na to, aby športovec okrem reprezentácie odovzdával našej krajine aj niečo navyše - najmä motiváciu k danému športu či športu všeobecne.
Rory všetky naše očakávania splnil, je mimoriadne hrdý, že bojoval za naše farby, a aj po zisku medaily sa už bavíme o ďalších aktivitách na podporu golfu v SR. V jeho prípade, rovnako trebárs Naste Kuzminovej, je to podľa nás v poriadku a patrí to k modernej dobe, v ktorej žijeme, a nie je dôvod sa nad tým pozastavovať.
Nie je teda cieľom zvyšovať počet medailí za každú cenu?
- Presne tak. Žiadosti tohto druhu na SOŠV pritom nie sú sporadické. Objavujú sa vo viacerých športoch. Ak je motiváciou iba túžba ľahšie sa kvalifikovať na olympiádu, tak tieto žiadosti nepodporujeme a podporovať nebudeme. Chýba im akýkoľvek športový príbeh.
Ako môže SOŠV ovplyvniť výsledky na ďalších OH?
- Naša rola je v dvoch oblastiach. Prvou je práca s mladým, juniorským olympijským tímom. Cieľom je dať ich do popredia, upozorniť na nich už v tomto veku, keďže všetci vieme, aký je ťažký prechod k seniorom. Takisto im poskytnúť akýsi bonus v príprave na mediálne prostredia, utužiť kolektív, aby sa vzájomne spoznali. Druhou oblasťou je budovanie športovej infraštruktúry, čo už presahuje rámec SOŠV. Sme však veľmi aktívni v argumentácii so štátom a fondom na podporu športu. Aby sa dlhodobo úspešné disciplíny, ako trebárs vodáci, atléti či strelci, dočkali aj infraštruktúry.
Myslíte si, že zimné hry budú za prítomnosti divákov?
- Diváci všetkým v Tokiu chýbali. Keď išiel vodák Jakub Grigar svoju finálovú jazdu, všetci u nás na olympijskom výbore sme sa zhŕkli pri monitore s prenosom RTVS, aspoň trochu nám to pripomenulo atmosféru. Musím byť však realista, môj osobný názor je, že aj olympiáda v Pekingu bude s limitovanou účasťou divákov alebo ich úplným vylúčením. Bodaj by som sa v tomto mýlil!
