Tragické udalosti, ktoré sa začali odvíjať 19. augusta 1991 určili ďalší osud jednej šestiny sveta – v decembri 1991 prestal Sovietsky zväz existovať.
Deň pred začatím pokusu o štátny prevrat pricestovali 18. augusta 1991 organizátori sprisahania na Krym, kde v tom čase v rezidencii Foros dovolenkoval sovietsky prezident Michail Gorbačov. Od hlavy štátu žiadali, aby vyhlásil v krajine výnimočný stav, čo Gorbačov odmietol. Nasledovala jeho izolácia – rezidenciu obkľúčili vojaci a prezidentovo lietadlo zablokovali na letisku.
Osem členov samozvaného Štátneho výboru pre výnimočný stav (GKČP) na čele so sovietskym viceprezidentom Gennadijom Janajevom vzápätí rozšírilo falošnú informáciu, že Michail Gorbačov nemôže pre zdravotné problémy vykonávať svoje povinnosti, a teda moci sa dočasne ujíma Janajev a Štátny výbor pre výnimočný stav.
Gennadij Janajev tvrdil, že hlavným cieľom vytvorenia GKČP bolo zabrániť podpísaniu Zmluvy o Zväze suverénnych štátov – stať sa tak malo 20. augusta –, ktorá podľa neho znamenala likvidáciu Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR).
V prvý deň pokusu o štátny prevrat skoro ráno 19. augusta 1991 vošli na rozkaz pučistov do Moskvy stovky tankov a obrnených vozidiel pechoty. Na znak nesúhlasu vyšli do ulíc a na námestia miest desaťtisíce ľudí. Na ich čelo sa postavil ruský prezident Boris Jeľcin.
Predstavitelia tvrdej línie a konzervatívneho vedenia komunistickej strany sa však prerátali, pretože nepočítali s takým odporom. Nepochopili totiž, že krajina sa počas Gorbačovovej prestavby zmenila.
Desaťtisíce ľudí sa zišli aj pred moskovským Bielym domom – sídlom ruského parlamentu. Práve tam, stojac na tanku, predniesol Boris Jeľcin svoj legendárny prejav. Občanov vyzval, aby sa postavili na odpor sprisahancom, pričom činnosť GKČP nazval "reakčným, protiústavným prevratom" a všetky jeho rozhodnutia a nariadenia označil za "protizákonné".
Pokus o prevrat po troch dňoch 21. augusta 1991 stroskotal. V noci z 21. na 22. augusta 1991 sa vrátil do Moskvy Michail Gorbačov. Poslednýkrát ako prezident Sovietskeho zväzu, pretože 25. decembra 1991 oznámil, že zo svojho postu odstupuje, a 26. decembra 1991 prijal sovietsky parlament deklaráciu o zániku ZSSR – definitívne zanikol Sovietsky zväz, teda krajina, ktorú sa snažili pučisti zachrániť.
Počas dramatických augustových dní zahynuli v Moskve pod pásmi tankov traja ľudia – Iľja Kričevskij, Dmitrij Komar a Vladimir Usov. Všetci traja boli 24. augusta 1991 výnosom sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova vyznamenaní in memoriam titulom Hrdina Sovietskeho zväzu za "odvahu a občiansku statočnosť prejavenú pri ochrane demokracie".
August 1991 znamenal koniec moci komunistickej strany a zároveň urýchlil rozpad Sovietskeho zväzu. Michail Gorbačov obvinil pri rozpade krajiny organizátorov augustového pokusu o štátny prevrat, keď povedal: "Najväčšiu ranu krajine zasadili pučisti, ktorí dali do rúk všetkých separatistov a nacionalistov nebývalé argumenty." Poukázal na to, že sprisahancom išlo o prevzatie moci v krajine a zastavenie prestavby.
Ruský prezident Boris Jeľcin vo svojej knihe Spomienky prezidenta (Zapiski prezidenta, 2008) napísal: "Domnievam sa, že 20. storočie sa skončilo 19.–21. augusta 1991. Keď považujeme voľby prvého, slobodne zvoleného prezidenta Ruska za udalosť celonárodnú, tak neúspech augustového puču je udalosťou globálnou, týkajúcou sa celej planéty."
