Aké je to pre onkológa, keď vie, že by mohol pacientovi pomôcť, no nemôže mu predpísať konkrétny liek, pretože ho poisťovne neuhrádzajú?
Dobre ste to pomenovali – mohli by sme, no nemôžeme. Je to veľmi frustrujúce pre lekárov, ktorí študujú najnovšie informácie, vedia, čo je dostupné a čo by pacientovi predĺžilo život, či zlepšilo jeho kvalitu, ale našim pacientom sa to nedostane. Časť lekárov sa ešte pokúša bojovať, časť lekárov niekedy dokonca zvažuje, či to vôbec pacientovi povedať a časť lekárov je z toho smutná a hranične rozhorčená. Vo mne to vzbudzuje hnev.
Dnes je však aj pacient edukovaný a mnohé veci si vie zistiť. Často si informácie vyhľadá na internete, čo lekári nemajú radi, pretože nebývajú smerodajné, ale na základe informácií z internetu si pacient potom žiada odpovede. Napríklad aj to, prečo mu nepredpíšu lieky, ktoré by mu mohli pomôcť...
Práve to je hrozné a v tom vidím úlohu pacientskych organizácií, napríklad NIE RAKOVINE, ONKOINFO a iných, aby poskytovali pacientom informácie o tom, aké majú možnosti. Tieto a ďalšie pacientske organizácie sa snažíme spojiť s podnikateľskými subjektami, lekármi, s farmaceutickými firmami, so spoločenskými organizáciami a urobiť jednu onkologickú organizáciu, ktorá nebude vytvárať nové postupy, ale spájať všetkých, aby sme spoločne mohli vyvíjať tlak a mohli poukázať na to, čo je potrebné. Takou organizáciou je dnes OnkoAliancia Slovenska. Má ambíciu stať sa relevantným partnerom pre ministerstvo zdravotníctva, pre Európsku úniu a pre našu vládu. Verím, že v budúcnosti sa niekam pohneme, len neviem, kedy tá budúcnosť bude.
Jedna vec je mať vôľu, dať prísľub, dotiahnuť veci do konca... Navyše, pri onkologických diagnózach ide o čas.
Áno, ako som už spomenul, pri karcinóme pľúc u nás trikrát dlhšie trvá, kým sa pacient dopracuje k liečbe. Pokým politikom a úradníkom ide o peniaze, pacientom ide o život! Ten časový interval je, bohužiaľ, taký závažný, že pacientovi ide často o jediné – prežiť alebo neprežiť.
