Herec Ivan Romančík (71) je súčasťou generácie hercov, ktorá sa z Martina presúvala za prácou do Bratislavy. Toto rozhodnutie neoľutoval, no mrzí ho, že jeho manželka mala oveľa menej hereckých príležitostí.
Spomenuli ste manželku, ste spolu už takmer 40 rokov. Máte nejaký recept na úspešné manželstvo?
- Boli krízy... ale to vždy upevňuje. Tolerancia a... Mňa Julko Satinský naučil jedno: ,,Ivo, keď máš doma problémy, keď sa trápiš – vyčisti si stôl. Urobte si so ženou kávu alebo si dajte pohárik a vyriešte si veci.” A máme to vyriešené, netrápime sa. Ja ju tolerujem, ona toleruje mňa, vieme o svojich povahách. My sme dva protipóly - introvertka a ja blázon, to ide dokopy, to je dobre. Lebo keby sme boli rovnakí, to je nezaujímavé. Mňa sa raz Bednárik pýtal, keď sme sa dlhšie nevideli – a s Olinkou ste ešte stále na kope? To je také moderné, že nie, že byť spolu pár rokov a ísť preč. Prežili sme, vieme, a teraz už všetko berieme s nadhľadom.
A čo teda vnímate z toho, čo ste spolu prežili, ako najväčšiu krízu?
- Tam ani nebolo, že niekto tretí. Ja som už robil jeden vážny rozhovor ohľadom alkoholu. Tam to hrozilo úplným rozpadom. A deti boli malé. Tak som sa musel rozhodnúť – buď to, alebo to. Tak som sa rozhodol a 29 rokov pijem len kávu a malinovku. Je to dobre.
A nebolo nič iné, čo vám nabúralo život?
- Toto bol, samozrejme, najväčší problém. S odstupom rokov si uvedomujem, že som bol sprostý, lebo o veľa vecí som prišiel. Ale useknúť som to dokázal sám od seba, nikto ma nemusel nútiť. To je asi to najlepšie. A keď už som bol z toho vonku, bol som dobrý Ivan. Lebo predtým som bol zlý ocino a dobrý ocino - bol som dvaja – tak potom som ostal už len ten dobrý ocino a snažil som sa potom nejako refundovať tie diery, čo tam boli. Teraz je to super.
Aký vzťah máte so svojimi štyrmi deťmi?
- Deti z prvého manželstva sú už veľké, majú svoj život. Dcéra sa odsťahovala mimo Bratislavy, Marek si žije svoj život, je s mamou. Ale ostali sme všetci aj s mamou kamaráti. Nerozišli sme sa v zlom. To len osud mi prihodil takú Solárovú – ona prišla do Martina, mala 21 rokov, už v treťom ročníku ju angažovalo divadlo, taká talentovaná bola! Prišla do šatne – ja som Oľga Solárová, ja som Ivan Romančík. Išla do druhej šatne a ja som sa zamiloval. A tak to ostalo.
Vy ste až taký dobrý vzťah so svojím otcom nemali…
- Nedá sa povedať, že zlý vzťah. Otec od nás odišiel a nechal nás malých. Trávil s nami leto, keď boli divadené prázdniny. Jeho neprítomnosť som nejako nevnímal, bolo to samozrejmé a bol som hrdý, že je úspešný herec. Neskôr sa to otočilo, keď on videl v prvých hlavných roliach mňa, tak tiež z neho bolo cítiť hrdosť.
Čo si najviac vážite na vašej manželke?
- Tolerantná, kamarátska, vynikajúca kuchárka, skvelá baba. A vynikajúca herečka, ktorá v podstate ale nehrá, čo je škoda.
Prečo nehrá?
- Nepotrebujú ju, je taká doba. V Martine bola absolútna špička, potom som dostal ponuku na Novú scénu, ale to som odmietol, mali sme už dieťa a nechcel som od rodiny odchádzať. Potom sme dostali obaja ponuku, ale nemala nejaké veľké príležitosti. To bol údel aj Emila Horvátha a Vierky, jeho ženy. On makal, hral hlavné a veľké postavy, a ona iba tak trošku.
Neoľutovali ste niekedy, ze ste sa presťahovali do Bratislavy?
- Keď sme dostali ponuku, tak sme si sadli v kuchyni a dali sme si 10 bodov pre a proti. Len 6:4 vyhrala Bratislava. Vtedy sa veľa pracovalo, aj v telke. V noci som cestoval vlakom a keď som mal auto, tak autom do Bratislavy. Dotočil som o polnoci a cestoval naspäť domov, lebo ráno som musel skúšať v divadle. Bolo to únavné a vlastne toto rozhodlo.
